Snažila som sa o vysvetlenie. Povedať, čo cítim. A nikto ma nepočúval... Pritom bolo tak jednoduché pocítiť jediné slovíčko "LÁSKA". Rozhodla som sa teda napísať ho na papierik a položiť ho pred TEBA. Ale bol to len kus zbytočného papiera. Jednoducho skrčený odhodený do koša. Ako láska. Rozhodla som sa vstať a ísť ďalej bez... TEBA? Uprela som pohľad iným smerom.
Stekajúce slzy utrela ruka kohosi. TVOJA. TY a TY. Nie ste rovnaký. Ani niekto ten istý.
Rozhodla som sa pre TEBA po tom, čo som ostala sama. Chcela som zabudnúť na všetku bolesť, ktorú si jediným krokom spôsobil TY. Ale nevedela som, že môj krok spôsobí TEBE ešte väčšiu bolesť... Kráčajúc bolestne osamelo ulicou plnou nepochopiteľne vysmiatych ľudí vyslovila som pred kamarátkou jedinú vetu, ktorá začala môj.... dnešný stav... "Tento prsteň (ukazujúc na jeden takmer taký istý než ostatné a predsa iný) som už raz mala na druhej ruke, keď som si vravela, že je to navždy. Už iba raz si ho preložím späť. Pre človeka, o ktorom budem presvedčená, že..." Takmer so slzami v očiach som od neho odvrátila pohľad mysliac na to, že ten moment je v nedohľadne.
TEBA som vymazala zo všadiaľ. Tak zabudnem a začnem nový život s TEBOU. Pár nádherných dní, jeden skvelý víkend a MY dvaja. MY. V JEDNOM srdci som počula biť DVE. Skrúšene po víkende ležiac v posteli a po tvári stekajúce slzy. Prečo všetko v tak krátkom čase- jeden odišiel a druhý bol tak ďaleko? Bolo by načase uzavrieť jeden príbeh, druhý spečatiť. Rozhodnúť sa NAVŽDY čo ĎALEJ. Dala som dole prstene, vybrala jeden. Uprela pohľad k nebu, vysloviac nahlas rozhodnutie v modlitbe. "Pane, pomôž mi dodržať to, čo teraz sľúbim... Sľubujem, že... Ho nikdy neopustím, aj keby ma mal opustiť on... Budem ho chrániť a to, čo jeho je, budem chrániť ako svoje... A aj keď mu spôsobím slzy, nebude to náročky... Ak dôjde k problémom budem sa pýtať na dvôvody, spôsoby a možnosti riešenia..." Tak vložila som to do profilu v estetickejšej podobe v chorvátskom jazyku. JEDNODUCHÝ krok k zložitejšiemu. Mám vo zvyku utiecť, ak sa necítim v bezpečí a pred pádom. Ale zakaždým, keď pozrela som sa na ruku, spomenula som si na sľub. Ak bola som iná, bola som iná aj pre neho. Ale TY si to nevidel a nechápal. Šťastným číslom si chcel riešiť našu budúcnosť. ŽART? Nebolo ho treba vysvetľovať. Stačilo ho opakovať, kým som nestratila istotu. "A čo ak by ste dieťa čakali skôr? Nechtiac, ale predsa... Čo ak...?" JEDNODUCHÉ riešenie (ne)vymykajúce sa sľubu... "Odišla by som. Vediac, že navždy sama."
TY a TY. Nie ten istý. Ty si sa vrátil nezmieriac sa s kamarátstvom, ale prijímajúc ho, kým TY si už vlastnil viac, než sa dalo. Ani neviem, koho mi bolo viac ľúto, keď rozhodla som sa uzavrieť a skryť.
TY vysvetľujúc mi, kde som robila chyby. TY nechápajúc čo mi je. A ja bojazlivo i naďalej dodržiavajúc sľub uchýlila som sa k na prvý pohľad nebezpečnému riešeniu- opäť riskovať pre šťastie, život iných ľudí. Tak trochu adrenalínu pomáha človeku odosobniť sa ešte aj sám od seba.
Keď som bola malá a chcela som zabudnúť na to, že aj keď doma som, som stále sama. Bez lásky. A v 15tich prvý krát nesmierne platonicky zaľúbená. Radšej sadla som si za volant motokáry pretekajúc s chlapcami, než mysliac na svoje problémy. Aj strieľať mi v takých chvíľach ide najlepšie. Veď triafala som priamo do čierneho, hoci som vzduchovku držala do vtedy len raz v rukách, aj to ako 7ročná. A prednedávnom mysliac na všetko som prvý krát zrazila všetky kolky, hoc som hrala prvý krát. Všetko zložité je vtedy jednoduché. A všetko jednoduché je tak zložité, keď človek takmer pre nič a pritom pre tak veľa skláňa tvár do dlaní a po tvári mu stekajú slzy. A nič tak nebolí ako duša. Preto jednoduché je prekonať aj vonkajšie zranenia. Je to ľahšie. Tisíckrát ľahšie.
Ja sa nehrám na tvrdú ženskú. Mňa to takto láka a pomáha prekonávať aj seba. A nemohla by som sa viac pozerať na svadobné šaty, keď... Už som zneistela natoľko, že povedať sa teraz už dá čokoľvek. Mňa pritom napadne len "Mala som byť ticho!"... A moje predstavy a sny o najkrajšom dni? Aj tak by nemohli byť skutočnosťou. Nemôžem tam mať tých, ktorých by som chcela. Mohla by som, keby sa bol život s nami všetkými zahral inak. A o drzé bolestové údery z mojej strany už nemám záujem. Napriek všetkému... Zmäkla som. Ale postúpiť od družičky na hlavnú družičku a odtiaľ na svedka. Aj to je pekný postup. Tak pripravím si svoje nevesty.
Tak odchádzam do izby a zatváram za sebou dvere. Sadám si na posteľ a tvár prikrývam dlaňami. Prečo sa tak nedajú zavrieť dvere aj v živote? Napísať na ne "Nerušiť"? Ale všetko sa rieši... Ľudia radi riešia nepodstatné otázky. Tam von čakajú ľudia na niečiu pomoc. Aspoň pomôcť im, keď svojim najbližším nedokážem. Hoc by to boli chvíle riskovania vlastného života. Ale za hranice svojich možností som rada chodila aj pri svojich bláznovstvách nehovoriac o koľajniciach, ktoré kráčajú oproti. A prsteň z ruky beriem dole. Aspoň na nejaký čas. Neruším sľub. Odkladám prsteň do vrecka. Len si počkám, kedy bude môj sľub želaný.
A chcem, aby si bol šťastný TY. Že už NIKDY nebudeš? Nejdem ŤA presviedčať o opaku. Ja si na ten deň počkám. Ešte nikdaj tak nebolo, že ja by som pravdu nemala. Dovtedy pomôžem TI v čom sa bude dať. Zavrel si dvere a ja som to prijala ako fakt. Toto je realita, nie telenovela, ktoré dávajú v televízii takmer počas celého dňa.
A chcem, aby si bol šťastný aj TY. S tebou som na tento deň počkala, keď niekto bude pri TEBE, kto si bude priať TVOJE šťastie. Budem čakať, kým TY sám si budeš želať to, čo urobila som bez TVOJHO vedomia a TY si nechápal.
Netreba už predo mnou zatvárať dvere. Pred mojou nedokonalosťou, ostrými slovami, striktnými názormi. Zavrela som si ich sama. Kým...
Na chvíľu som odišla...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár