Takto som sa kedysi cítila aj ja. Každú sekundu svojho času som musela niečo robiť. Nechodila som do školy- mala som povinne predĺžené letné prázdniny, alebo inak povedané- nedokončila som prvý ročník na výške. No čo? Aj to sa stáva. Mladý sa zvyčajne prepočítajú v tom, čo by chceli robiť, alebo študovať.... Prácu som si nájsť nevedela /tomu sa hovorí- dokončené len gymnázium/ a tak som sa orientovala na brigády. V tých chvíľach sa mi darilo aspoň v nich. Dostala som na prvý pohľad otrasné ponuky- práca v bare, v kuchyni... A ja som si aj napriek osemhodinovému čisteniu "zelene" (ako som si sama pre seba nazvala toľké druhy šalátov) a neustálemu nachádzaniu malých, úzkych, plaziacich sa a tak odporných tvorov (ktoré mimochodom z celej duše nenávidím a mám voči nim obrovskú fóbiu) som si tú prácu obľúbila. Veď tam boli aj omnoho zaujímavejšie chvíle, ako napr. keď v danej reštaurácii hotela potrebovali výpomoc do časti cukrárne... Zaujímavé boli aj brigády v bare, kým som sa učila čapovať kofolu, pivo (veď neraz som mala v pohári len penu) a nalievať vodku, rum, borovičku, atď. do poldecákov bez toho, aby som rovnakú časť vyliala mimo pohára, alebo keď som sa náhodou pomýlila a ľudí oslovila kus inak ( veď hodný čas som sa nevedela poriadne pozrieť do očí tomu mladému, o ktorom som miesto toho aby som kamoške "Ten mladý..." povedala "Ten malý" a pritom bol starší o také 2- 3 roky). Bavilo ma obdobie aj potom, čo som sa už naučila všetko, čo som potrebovala. Mala som dostatok elánu, ľudia neraz stále pri barovom pulte, aby mohli len tak hodit pokec, žartovala a nařahovala som sa s deťmi... Ale nesmela som mať voľno...Ticho, pokoj... Len hlodali a prehlbovali ranu, ktorú som počas práce vedela kryť. A slzy stekajúce po tvári som si zakrývala oboma dlaňami. Cítila som sa neuveriteľne sama a vyhasnutá, aj keď som mala okolo seba priateľov. Chýbalo mi pár ľudí, ktorí tu boli v minulosti, chýbal mi rodinný pokoj a najviac jedna jediná osoba. Týždeň po rozchode bol asi tým najhorším. V prvé dni som sa ešte snažila vymyslieť plán, ako daný vzťah obnoviť. Ale rozumné riešenie neexistovalo. Bola aspoň myšlienka bojovať za niečo, čo nikdy nebolo rozumná? Keď som sa týždeň od rozchodu dozvedela, že má inú.... Rozhodla som sa zabudnúť a už nikdy neľúbiť, aj keď som na druhej strane chcela dať šancu všetkému novému, čo mi prichádzalo do cesty. Ale asi také tri stretnutia prebehli len tak- pokec, opitie, bozkávanie a dosť, stačilo. Radšej som sa išla zakždým domov vyspať a ráno zas do práce. A takto sa dni podobali jeden druhému. Šťastná som dokázala byť len v prostredí priateľov a na brigáde. Nechcela som, aby niekto videl, ako ma mrzí ten rozchod. O nejaký čas som sa vrátila domov, k rodičom, do iného mesta. Viac času som ale strávila v nemocnici, než doma. V posledný deň pred odchodom som utrpela menší úraz Ale prišli ešte nejaké menšie rany pod pás. Keď sa konečne všetko upokojilo a padlo rozhodnutie vrátiť sa na výšku a zopakovať si prvý ročník, začala som sa cítiť silná. Vravela som si, čo by mi už len mohlo ublížiť, keď mi niekto rozpráva o jeho trápení? Chcela som rozdávať rady. Ale vždy, keď niekto rozprával o rozchode, spomenula som si na ten svoj. Dávala som si sľuby. Ale raz sa predsa musí skončiť obdobie sĺz a bolesti....
"Fajn! Znova ďalší rozchod...Stavím sa! " pomyslela som si sama pre seba, keď mi chalan na druhej strane chatu napísal, ako sa cíti.
"Napíš radšej nejakému peknému chalanovi. Určite rád popíše." Svoj pohľad som uprela na jeho fotku.
"Ten chalan sa podceňuje schválne, ale trpí komplexami menejcennosti..." pomyslela som si a v myšlienkach dodala: "Tak na to zabudni, že ti prestanem písať, " a pridala som si ho k priateľom. Posledné slovo som mu nenechala ani raz. Konečne prišiel smajlík.
"Noo....Takto sa mi to hneď páči, " pomyslela som si. Neraz, keď som robila s kamoškou v bare sa tam našiel niekto, kto si svoj žiaľ vylieval priamo pri pulte. Bolo ich treba rozosmiať. A to už len je umenie, rozosmiať iných, keď vy sami vo vnútri plačete.
A tento chalan sa na druhý deň chcel stretnúť so zámerom užiť si.
"Nie, nie, " pomyslela som si "Takto to veru nebude."
"Mám nápad. Strelený. Ktorý nemusíš prijať, ak nechceš, " napísala som zrazu a čakala na rýchlu odpoveď, aby ma náhodou ten nápad čoskoro neprešiel a vzdala sa ho. Konečne prišla. Odpísala som ďalej: " Ja ťa naučím ako si získať dievča na užívanie si a ty mňa ako si získať lásku."
Súhlasil. Dohodnuté stretnutie ešte v ten večer. Ale ja som nevedela, ako si získať niekoho na užitie si. Veď aj láska samotná bola pre mňa ťažkým labyrintom. Navyše- čím viac sa blížil čas stretnutia, tým viac som sa toho bála. Veď čo ak by som sa znova zaľúbila a...? "Tak to teda nie! " povedala som si rázne a vykročila za ním na miesto stretnutia, hoci už s meškaním.
Po niekoľkých minútach som zistila, že mi lezú riadne na nervy jeho otázky. K tomu všetkému začalo pršať ako na potvoru a ja som nemala ani dáždnik.
"Ten chalan si zo mňa asi robí srandu! " pomyslela som si.
"Dobre. Vyskúšajme to v praxi. Idem ťa pobozkať, čo urobíš? "
"To by som ti neradila, " odpovedala som. Tak zo mňa medzičasom vykĺzlo, že som rok chodila na sebaobranu. Lejak nám zosilnel. Strecha bola na okraji dieravá a tak sme sa museli posunúť viac k dverám budovy.
"Premoká nám strecha, mal by som ju opraviť, " povedal pri pohľade na ňu. Toto sa mi zas pre zmenu zdalo milé a zároveň vtipné. Jednoducho- pekný žart.
O chvíľu mi chytil zápästie. "Čo by si robila, keby som ťa takto chytil? "
Už som vedela, že sa osem rokov venuje bojovému umeniu, ale že ma bude chcieť skúšať.... (to mohol vedieť iba čert). Kopla som ho do kolena a snažila sa dať preč jeho ruku. Keď som si všimla jeho úsmev od ucha k uchu, len som sa pýtala sama seba "Prečo mu to nič nerobí? "
"Prečo nepoužívaš aj druhú ruku? "
"To je magor! " pomyslela som si "O čo sa akože snaží? "
Potom mi on ukázal nejaké chvaty. Myslela som, že sa od hanby vystriem, alebo prepadnem minimálne pod zem. Až keď som zistila, že bol kamarátom s mojim nebohým susedom, ktorého som si veľmi vážila a mala rada, akosi som zmäkla. "Toto nebude ďalší jeho kamarát, ktorému ublížim, " pomyslela som si v danej chvíli.
"Takže ty chodievaš behávať? " opýtal sa zrazu.
"Áno, " odpovedala som a vduchu si pomyslela: "Snáď nebude chcieť ísť behať, veď som bola len minule behať, dá sa povedať, po dlhých rokoch prvý krát."
Ale dohodli sme sa na ďalšom stretnutí. Behu. Odbehla som 1200 a už som nevládala.
"Nevládzeš? " pozrel sa na mňa po dokončení ďalšej vety. Ja som zas pre zmenu nechápala, ako ten chlapec dokáže ešte aj počas behu toľko kecať.
"Nie, " odpovedala som.
"Tak ideme dýchať. Dvakrát nádych, dvakrát výdych. Nádych vždy na ľavú nohu."
Niečo ma vo vnútri zamrazilo. Ten cudzí chalan vedľa mňa ma neodsúdil, ale pomáhal. Zvláštne. Nikdy som to nezažila. Napokon som neodbehla 1200, ale 1600metrov, aj keď s vyplazeným jazykom po zem, hrozným pocitom na pľúcach a bolesťou v podbrušku.
O nejaký čas sme spolu odprevádzali moju kamarátku na autobusovej stanici. Podpichovali sme sa navzájom a robili si srandu. Kamarátka sa len smiala a napoko vyhlásila "Mala si pravdu, keď si mi o ňom vravela, aký je."
"Aký? " pozrel sa na mňa.
"Tak aký? Vtipný, v pohode a tak..."vykoktala som zo seba a hlavou mi prebehlo, čo som kamarátke v ten deň o ňom povedala:"Inak, on nie je zlý... A možno ti zo začiatku bude pripadať zvláštny, ale on má svojský štýl humoru. Inak je to strašne fajn človek. A keď pochopíš jeho humor, veľa sa nasmeješ..." Bol to deň, keď som sa už snažila zo všetkých síl kryť svoju náklonnosť k nemu. Večer už nepatril tým čudným spomienkam na rozchod pred zoznámením sa s týmto chalanom, ale na to ako a koľko krát sa snažil získať si bozk a ako som sa ja tomu vyhýbala.
"Aké by to bolo, keby ma naozaj pobozkal? " pýtala som sa sama seba, ale v nasledujúcej sekunde zastavila svoje myšlienky "Nebudem na to myslieť. Až príliš si veril, že ja sama by som ho chcela dakedy pobozkať. Nikdy mu neurobím tú radosť, " povedala som si zaťato a zaspala.
On kecal stále ďalej a ja som sa s jeho pomocou zlepšovala. On sa vyberal na prechádzky do prírody a ja som mu začínala veriť. On sa snažil pobozkať ma a ja aj napriek odmietaniu ho som ho začínala ľúbiť. Robila som hlúposti a on sa smial. Šteklili sme sa, podpichovali navzájom a mne začalo na ňom záležať. A keď sme len tak ležali na deke, ďalej sme sa šalili ako malé deti.
"Tak a teraz ti dám boštek, " povedal, keď som ho opäť vyprovokovala.
"Nedáš, " schovala som si tvár, pričom som naďalej zotrvávala v jeho objatí. Cítila som sa v ňom tak príjemne, nádherne a bezpečne. Človek by si pomyslel, že som blázon, alebo že sa prinajmenšom nepoznám, keby ma počul, ako dookola hovorím, že ja som sa do neho nezaľúbila, aj napriek tomu, čo cítim.
Napokon ma aj tak pobozkal. "Tak fajn dievča, " vravela som si v duchu miesto toho, aby som sa sústredila na jeho bozk "Veľmi dobre vieš, že on ťa neľúbi a aký je jeho zámer. Ak si sa rozhodla tento bozk opätovať, nebude za tvoje pocity viac zodpovedný nikto, iba ty sama, nie on, nie osud, nie Boh..." Ale aj tak som zachytila nežnosť jeho pier. Vznikla vo mne dilema. Celú cestu domou som premlčala. Ale na nete mi to už nedalo, a snažila som sa mu dohovoriť, že by bolo lepšie, keby sme sa viac už nikdy nebozkávali, nikdy sa nepokúsili o nič viac, než len o kamarátstvo. Jednoducho som sa snažila celé to stopnúť.
"Neprestanem, lebo viem, že to chceš rovnako ako ja, " napísal mi, čo ma úplne rozoštvalo.
"Takže teba by ani nezaujímalo, keby som povedala, že..." pripravila som si časť správy a rozmýšľala ako dopísať ten zvyšok "že ťa mám radšej, než kamaráta a že takto..." vymazala som to a napísala odznovu druhú časť "takto ti môžem ublížiť a to nechcem, lebo ťa mám radšej, než kamaráta, ale keď pocítim bolesť ja, nechám ju pocítiť aj tebe."
Celý rozhovor sa doriešil v duchu, že ak ďalší bozk, tak len z lásky.
Tak som čakala.... Že nastane aspoň nejaká zmienka o vzťahu a tak... Na našom ďalšom stretnutí. A nič. Keď som prišla domov, zapla si opäť skype ako každý večer a videla, že sa onedlho prihlásil aj on, začala som preklínať deň, keď som mu napísala a ešte viac deň, keď som si uvedomila svoje city k nemu. Na kraji som mala slzy, ale premáhala som sa zo všetkých síl, aby som neplakala.
"Čo ti je? " opýtal sa ma brat, ktorý stál za mnou.
"Nič, " odpovedala som a otvorila si priečinok s obrázkami. Miesto fotky som na skype dala obrázok Jacka Speroua z Pirátov z Karibiku.
"Ahoj! " poslal mi správu a ja som v prvej chvíli nechcela ani reagovať. Aj tak som odpísala.
"Vieš, na čo som prišla? Budem sa hrať ako Jack Sperou z filmu Piráti z Karibiku."
"Ako to myslíš? "
"Videl si to? On vždy keď chcel niečo získať, tak na to išiel prefíkane a s každým navôkol sa len hral."
Nakoniec, ani neviem ako, sa mi podarilo ho vyprovokovať. To vlastne ani nebolo mojím zámerom, ale ja som varovala dopredu ešte predtým, že ak pocítim bolesť ja, tak...
"Keby som sa nebál toho, čo by na nás povedal tvoj otec preto, že som vojak a čo ty na to, že by sme sa videli len cez víkendy..." a vtedy mi to ťuklo. Aj ja som mala z jednej strany strach z týchto otázok. Aj ja som si ich neraz položila. A keď som dočítala správu.... "...tak by som sa ťa už dnes opýtal, či so mnou nechceš chodiť, "..... Utrela som si slzu, preglgla hrču a uvedomila si, že som mohla zas niečo pokaziť len svojou zaťatosťou.
"Tak by som vás oboch poslala na misiu a potom sa pýtala za vami a veliteľovi povedala, že ma tam musí poslať, lebo tam mám priateľa a otca."
"Tak to som sa potom mal opýtať, takto cez net je to blbé."
"Tak to si sa mal, " pomyslela som si....
Do kopca sme kráčali s mamou v dostatočnom meškaní za otcom a bratom. Boli sme na túre v Tatrách. Celý týždeň som ho nemala vidieť ani raz. Chýbal mi.
"Keby tu bol Marek, už by sme boli vpredu, " povedala som mame.
"Vy už spolu chodíte? "
"Nie. Oficiálne si to chceme povedať v sobotu, keď sa vrátim domov. Mal strach z otca. Vieš, aj on je vojak ako aj oco a bál sa jeho reakcie."
Mama sa len pousmiala "Koľko má rokov? "
"Je odo mňa starší o tri roky. A tiež spomínal misiu, " tak a teraz prišlo to, čo som si na začiatku neuvedomovala. Keď sme sa zoznámili slovo "misia" bolo pre mňa súčasťou práce vojaka. Ja sama som si bez nej prácu v armáde len ťažko vedela predstaviť a teda som ju plánovala ako druhý cieľ. Prvým bolo- dostať sa k armáde. Ale teraz bolo kus tvrdšie a ťažšie sa mi vyslovovalo. Uvedomila som si, že už nemám strach o seba, už iba o ľudí, ktorých mám rada.
"Kráčaš v mojich šlapajách? " pýtala sa ďalej, aj keď to bola viac menej rečnícka otázka.
Týždeň prebehol veľmi ťažko a nebyť bratrancovej priateľky a starej mamy, asi by som preplakala každý deň.
Keď som sa vrátila domov, bolo neskoro povedať si, či spolu chceme, alebo nechceme chodiť. Nie, že by príliš neskoro... Len sme akosi predbehli udalosti a naše správy, ktoré sme si počas týždňa posielali sa končili vetou "Ľúbim ťa." Ďalší tyždeň sme opäť prežili celý spolu. Spolu sme nakupovali a on mi ukazoval tričká s mikim, maskáčové a ja som za to na neho strúhala grimasy. Spolu sme behávali a ja som už bez problémov ubehla 2400 metrov. Predstavila som ho starej mame a obaja si porozumeli tak, že keď som sa chcela pridať do ich rozhovoru, nemala som šancu. Spoznala som jeho rodičov a on spoznal tých mojich. A posledný deň sa skončil spoločným výletom na kúpalisku. A keď odchádzal, mala som slzy na kraji. "Nebudem plakať. Nebudem hlúpa." Jednoducho som len vedela, že ten chalan, čo mi na začiatku tak náramne liezol na nervy, mi bude... Mi bude chýbať.
"Neplač, " povedal, keď nastúpil do auta a pozrel sa na mňa.
"Jasné. Nebudem, " snažila som sa predstierať, ale akosi mi to, do pekla, prvý krát v živote nešlo.
Jednoducho som sa zaľúbila.
Vyznanie
Komentuj
3 komenty k blogu
1
lovelygirl
13. 8.augusta 2009 00:10
oooch a čo z toho?ste teda spolu?inač pekný pribeh...niečo mi to pripomína
3
ani sa mi to nechcelo čítať....ma nezaujal ani len ten začiatok...
Napíš svoj komentár