Blesk preťal oblohu a ozvalo sa hrmenie. Som v štádiu, že neviem nič vysloviť. Len som nemo ostala zaseknutá na jednom mieste. Ako keby zrazu prestal existovať čas aj priestor. Si tu ty. Som tu ja. A to, čo nepoznám. Spisovateľ by mal vedieť opísať každý jeden detajl vôkol neho, aj v ňom samom. Ale ja nenachádzam slová. Po rokoch beriem do rúk pero a snažím sa napísať pár riadkov s prídychom nežnej romantiky a plachého vyznania v tvare akejsi poézie. Ale tých básní a vyznaní tu bolo v mojom živote kopec. Toto je však iné. Nevysvetliteľne iné.
Ktosi narušil môj pokoj, môj časopriestor. Vnikol do môjho života rýchlo, potichu a nebadane. A moje cesty sa zrazu poplietli. Vedú jedna cez druhú. A všetko je hore nohami. Všetko má svoj smer a zároveň nič nikam nevedie. Bola som učená brániť sa. Otázkou však je, či sa chcem aj teraz!? Nevieš, náhodou, o kom hovorím?
Vieš, aké to je cítiť, že musíš žiť, keď vlastne niet prečo? Keď ruža v záhrade uvädá stačí, že ju pokropíš vodou. A ona zrazu ožije. Neverila som ľuďom. Chcela ostať zamknutá raz a navždy. A vtedy si zas Boh zmyslel, že mi moje plány prekazí. Ťažkú samotu nahradil obyčajnými správami akéhosi človiečika z mesta, ktoré bolo načase opustiť. Štyri roky srandy stačili. Navyše moja cesta mala jasný smer odtiaľ a až príliš ďaleko. Prvé stretnutie bolo ako z komiksu tvoriaceho telenovely. Nastala výnimka podobná tej z rytmického krátenia. A ja som vedela, že predo mno stojí ktosi, kto by mal prekaziť moje predstavy bruneta vedľa mňa. Prvý krát som akosi stratila dych pri pohľade na modrookého blondiaka. Skalopevne rozhodnutá ísť však za brunetom stovky kilometrov ďaleko bez istoty získania jeho lásky uprela som pohľad k nebu: „Pane, teraz naozaj nie je čas na takéto vtipy. Nie teraz, keď zajtra odchádzam." A tak som si zvykla. Na pár písmen na obrazovke monitora, keď mi zablikalo icq. Na jedno stretnutie do polroka. Na toľko opisov a fotiek rôznych báb. Na svoje zmenené cesty. A rôznych brunetov vedľa seba. No nikdy som si nezvykla, ak som sa prihlásila na icq a neprišla mi správa od teba. Ani mobil neblikal. Aj prišli chvíle, keď som si želala vedieť, čo robíš a ako sa máš. A keď som sa s údermi pobrala k netu zisťujúc, že je tam prázdno, pomyslela som si „Dúfam, že je šťastný a v poriadku!" Ale obaja sme vtedy niesli ťažké kríže svojich životov!
Vieš, aké je vzácne, keď po prebdenej chladnej noci príde teplý slnečný deň? Keď sa objavila prvá správa po pár mesiacoch opäť sa vo mne niečo zaseklo napriek zadanosti, ktorá vtedy už nejaký čas bola mojou súčasťou. Nevedela som v prvej chvíli, či sa mám smiať, alebo plakať. Len z veľkej radosti zo mňa vybehlo jediné slovo: (Skús hádať aké!) „Meťo!" spomenúc si na popletený jazyk zpred toľkého času dozadu, keď sa môj brat stojaci vedľa mňa nechápavo opýtal „Kto?" Môj Meťo, ktorého som vtedy mala sto chutí objať. A keď sa ma niekto pýtal „O kom hovoríš?" odpovedala som len „Ale! Len o jednom mojom najlepšom kamarátovi akého môžem mať!" Toľko pochopenia sa pre mňa nenachádzalo ani doma, čo sa mi dostávalo vždy od teba.
A človek by na mojom mieste asi len ťažko tipoval, že Boh mi zas bude pliesť cesty úplne iným smerom, než by sa mali vyvýjať. Akosi sme boli tam, kde vždy. Ty rozprávaš o nejakej, ja o nejakom. Ani dokopy neviem, kde sa to zmenilo. Ja som mala až nadmieru veľa otázok, ak išlo o nejakú ďalšiu v tvojom rozprávaní. Z jednej strany ma ovládol pokoj, keď si povedal, že to ostáva medzi vami v kamarátskej rovine. Z druhej som ti želala vzťah, v ktorom by si bol šťastný. Pre môj pekný deň napriek prežívajúcej trpkosti stačilo čítať pár riadkov od teba. A pre úplne nádherný deň stačilo jedno, alebo dvoj hodinové stretnutie s tebou.
Vždy som to bola ja. Jednoduché dievča píšuce o tom, čo jej priniesol život, tvoriace hru ohodnotenú veľmi kladne skúsenou divadelníčkou, vybíjajúce si agresivitu v behu, streľbe zo vzduchovky, hraní biliardu, či bowlingu, pretekaní na motokárach, zabúdajúce na poéziu, ktorú kedysi písala často s radosťou, hádajúce sa na okresných schôdzach za uskutočnenie neuskutočniteľných vecí, túžiace po skutočnej láske. Ale tá bola príliš vysoko na to, aby som ju mohla zažiť. A ja som sa nechala pripútať k zemi. V nesprávnom čase.
Postupne som si uvedomovala každé jedno slovo. Každou minútou som chápala viac a viac, čo si mi napísal tesne po mojom páde. Ty by si ma ľúbil, vážil si, chránil ma, ak by si mal šancu.... Hľadala som vhodné slová. Nehľadala som lásku k tebe. Bola som si istá, že si jediný, ktorého by som vo svojom živote mohla milovať. Mala som pred sebou každý jeden moment s tebou. Napriek rozchodu, ktorý bol za mnou. A keď som sa prichytila pri kreslení srdiečka a doňho tvojho mena, rozosmiala som samú seba. Ako keď sa preberieš z tranzu a uvedomíš si, že si vykonal niečo, čo veľmi zreteľne čomusi nasvedčuje. A ja som sa začala pripravovať na dlhú cestu. Späť tam, kde som zažila štyri roky srandy. Späť tam, odkiaľ som odchádzala so želaním: „Pane, teraz naozaj nie je čas na takéto vtipy. Nie teraz, keď zajtra odchádzam." mysliac na to, že zaľúbiť sa v tej chvíli do teba nie je správne riešenie. Ale my sme predbehli čas. Nemala som chuť odporovať. Stál si predo mnou s ružou v ruke. A ja som chcela byť s tebou. S nikym iným.
Pomaly, ale isto nám ubehne náš spoločný mesiac, v ktorom nie sme len JA a TY, ale sme MY. A ja napriek všetkej poetickosti, ktorú som kedysi v sebe mala, neviem v sebe nájsť dostačujúce slová na opis toho, čo k tebe cítim. Stačí jediný pohľad, keď dokážem stratiť všetky slová. Stačí jediný dotyk, ktorý vo mne vyvoláva pocit veľmi silno pripomínajúci výbuch sopky. A keď počujem biť svoje srdce, ako keby som počula to tvoje, keď ležala som ti na hrudi. A všetky moje cesty sú popletené. Žiadna ma neláka viac, ako tá, ktorá vedie k tebe. A v tom, v čom som sa najviac cítila zviazaná po všetkých útrapách vo svojom živote, dnes vidím nádherné odtiene, ktoré tam nikdy predtým neboli. A nikdy predtým nebol deň tak dlhý, ako keď nie si blízko mňa. A na to sa nikdy nenájdu dostačujúce slová lásky a vďaky.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár