Ďaleko od priateľov, mestá,
akejkoľvek civilizácie.
Na jednej strane ona, na druhej on.
Jej špičky krehko balancujú nad hlbokým dnom.
On posedáva obďaleč,
nevnímajúc nikoho a nič,
tíško, v bezpečnej diaľke,
otočený chrbtom,
aby nevidel do nekončiacej sa doliny.
V ušiach plieskajú spomienky
ako hrubý bič.
Obaja sa mučia myšlienkou,
čo behá hlavou tomu druhému,
každého pocit vnútra je iný,
on rozmýšľa, čo ďalej.
Slnko zapadá.
Jeho čistá hlava nasleduje jeho kroky.
Bez otočenia odchádza preč.
Jej špičky sa posúvajú ďalej a ďalej.
Nerozmýšľa, iba ide za tým po čom túži.
Priesť nie široká,
nie hlboká v jej očiach.
Túži iba po jednom,
byť opäť na druhej strane,
zastaviť ho.
Odhodlane kráča vzdušnou cestičkou,
pomaly padá dole.
S jediným obrazom v jej hlave.
Tým najkrajším, aký si môže uchovať.
Ani netuší, ako hlboko ju padnúť nechal.
Jediný veľavravný pohľad nedal.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár