Bezvetrie...
Ani konár,ani list na strome sa nepohne.
Nikde nikoho,
ani zvieraťa,ani človeka.
Všetci sú
v úkrytoch zalezení.
Len na cintoríne stojí
osamelá postava.
Hlava sklonená,
vlasy vetrom rozviate.
Jedna ruka vo vrecku,
a druhá uvoľnená,
čiernu ružu zviera.
Stojí nad hrobom,
a tíško vzlyká.
Pozerala na náhrobok
a rozmýšľala.
Prečo sa vraví \"mlčať ako hrob\"?
Veď toľko prezradí len sám
náhrobok!
Meno, priezvisko,
dátum narodenia a dátum smrti a
malý veršík od rodiny.
Zohla sa,
a uvoľnila ruku,kde držala ružu.
Ruža klesla na hrob...
Myslela na ten deň,
deň,keď sa to stalo.
\"Deň,keď som ťa pochovala,
a brána gotického kostola sa otvorila.\"
Poslala vzdušnú pusu
a otočila sa mu chrbtom.
A čo,
on sa za života často otáčal chrbtom jej slzám...
Kráčala preč,
preč od bolesti,
a hlavne preč od lásky.
Obloha sa zatiahla.
Čo sa nebo rozhodlo súcitiť s ňou?
Obloha bola ako zrkadlo jej pocitov.
Bola tmavá,
sem tam sa z nej liali slzy...
Na prvý pohľad kľudná,
no po skúmaní rozzúrená
ako besný oceán.
Sem tam kľudná,pokojná,
len pár sĺz vyronených,
no neskôr rozzúrená,blesky metajúca.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár