Poviedka o odolaní náhleho popudu trpkého sklamania a zlosti

Bolo upršané ráno.Veľmi zachmúrené počasie.Počasie,ani svet,nevyzerali bezpečne.

Angelu ráno zobudil budík,a vôbec sa jej nechcelo vstať.Odolávala,ako sa len dalo.Mimo jej teplučkej periny bola predsa taká zima!Nechcelo sa jej robiť čaj,obliekať sa,ísť von do toho dažďa a roztopeného,čľapkajúceho snehu...a do školy... Nechcelaa!! Ale,čo,musela...Po desiatich minútach odolávania vstala z postele,vyšla zo svojho vyhriateho úkrytu a išla sa chystať.Pozrela sa na sestru-dvojča.Alena ešte stále spala v posteli.Angela si len povzdychla, tá sa má. Jej sestra je totiž na chorej,tak je doma.Vykročila k dverám,a potlačila chvíľkové nutkanie vyvolať nejaký hlučný zvuk,aby sa Alena zobudila.Ale odolala.

Keď už sedela v autobuse,zapla si rádio a započúvala sa.Nechcelo sa jej vyťahovať knihu,ani zošiť.Len sedela a počúvala rádio.Všimla si,že po meste sa motkajú pracovníci VPP-Verejno Prospešných Prác.Vystúpila, a jedného uvidela hneď oproti.Vyzeral smutne,a unavene. Ktovie,kedy vstával,aby mohol zariadiť poriadok na uliciach, pomyslela si. No,čo,je to ale jeho vec,nemôžem ho ľutovať,on sa neučil v škole,alebo si nenašiel nejakú inú prácu.Aj keď,existujú výnimky s osobnými problémami, rozvíjala ďalej svoje myšlienky.Ako sa tak k nemu blížila,spomalila.Musela si zaviazať šnúrku.

S lopatou na polceste k prázdnemu papieriku od Horalky,Juraj zastal.Cítil sa krku také šteklenie,také,ako keď sa na vás niekto díva.Poobzeral sa.Videl len odchádzajúci autobus,ale keď zaostril zrak,cez závoje dažďa uvidel dievča.Bolo vysoké,štíhle a veľmi pekné.Malo dáždnik a dlhé ryšavé vlasy.Zrazu sa zohla a začala si zaväzovať šnúrku.

Juraj mal divný pocit.Pocit,akoby sa mu vybavila nejaká spomienka,alebo nejaké déja vu .Ale nevedel si v mysli vyloviť,o AKÚ spomienku ide.Mal také zvláštne tušenie,že to nebude nič dobré.Dievča sa narovnalo a pomaly išlo ďalej.Ešte viac zaostril zrak a vtom ho osvietilo-vedel,o akú spomienku ide a koho mu dievča pripomína...

Angela sa narovnala a pomaly išla ďalej.Pozerala na pracovníka VPP a myšlienky jej vírili hlavou,točili sa a spájali do určitého celku,rozhodnutia.Rozhodla sa,že aj napriek tomu,že do začiatku vyučovania jej neostáva veľa času,sa ho opýta,či mu netreba pomôcť.Nevedela síce,ako by mu pomohla,vyzeral,že je so svojou prácou hotový,no Angela mala nutkanie opýtať sa : Netreba vám s niečím pomôcť? Podišla k nemu bližšie a vyslovila tú vetu : Netreba vám s niečím pomôcť? Muž sa na ňu len zamyslene pozeral,oči sa mu rozšírili od prekvapenia a potom sa nebezpečne a zúrivo stiahli...

Už vedel,koho mu pripomína...Je to Stela,jeho láska.Dievča,ktoré nadovšetko miloval.Dievča,ktorému by splnil všetko,čo v jej zelených očiach videl.Dievča,ktorému odvozdal svoj život...Dievča,ktoré ho zradilo..a odkoplo ako psa.Trpké spomienky rozvírili hladinu pokoja v jeho mysli.Juraj bol nervózny,nevedel,čo má robiť.Kvôli nej prišiel o všetko,kvôli nej skončil tak ako teraz...Keď bol mladý chalan,mal dobrú a slušnú rodinu,a bol celkom pekný,dievčatám sa páčil.Ale on chcel iba JU ... TÚ ,ktorá ho zničila, TÚ ,ktorá ho zlomila... TÚ ,kvôli ktorej stratil rodinu...Kvôli ktorej stratil svoje JA ...Adrenalín a zlosť mu prúdili žilami,zdvihol lopatu a zahnal sa.

Angele sa od šoku a strachu rozšírili zreničky,prikrčila sa a chcela jačať.Nestihla...Ostrá hrana lopaty dopadla na jej hlavu a roztrieštila lebku.Na pohľad Juraj nevyzeral silný,vyzeral ako troska(čo aj bol),ale sily mu ešte ostalo.Bol len duševná troska.Znova zdvihol lopatu a ešte raz,ešte silnejšie tresol lopatu a ovalil dievča po hlave. Tu máš,Stela!Pozri sa,čo zo mňa je!Kvôli tebe!!!Miloval som ťa!!
kričal...

Pozeral sa jej telo,jej mladé,dažďom zmáčané telo,ako bezvládne padá na zem.Videl krv,valiacu sa jej tepnami von.Krv,ktorá mala zásobiť živinami všetky časti jej tela.Ale už sa tak nestane.On a ostrá hrana lopaty prerušili tento kolobeh....



Nie,ďakujem,na dnes som už skončil.Ďakujem za ochotu,si veľmi milé dievča.



povedal Juraj a potriasol hlavou,aby zahnal predstavy.Povolil silné napätie na lopatu,a v polooblúku na cestu hore ju zložil.Rozmyslel si to.Toto dievča nie je Stela a nebude za ňu trpieť.A aj keby to bola Stela,nezabil by ju...Stále ju miloval,a uvážil,že je dobré svoje činy premyslieť a nekonať v náhlom popude spomienok,i keď sú bolestivé a trpké. Netreba sa oddať moci zloby...

 Vymyslený príbeh

6 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu