Strážkyňa majáku

Na kúsku zeme, ktoré more každodenne obmýva prílivom a odlivom sa nachádza maják.Nie je veľmi nový, ale ani sa nerozpadáva.Celá budova je biela a na, ako inak, vysokej vežičke sa nachádza miestnosť kruhového tvaru s presklenými stenami, a na trojuholníkovom vrchu vežičky je svetielko.

Pýtate sa, kto som? Som žena, ani nie stará, ani mladá.Nie som ovplyvnená vekmi tohto sveta.Nezažila som detstvo a nezažijem ani vrásky.To je môj osud.Mám vysokú a štíhlu postavu, pleť bledú.Kebyže ma niekto vidí, keď stojávam na balkóniku vežičky, myslel by si, že som nejaká veľká napodobenina porcelánovej bábiky.Mám dlhé, gaštanovo hnedé a trochu vlnené vlasy, ktoré mi siahajú po zadok.Vietor ich veje ďaleko za mnou.

Na svet sa dívam stredne veľkými modrými očami.Tmavomodrými.Niekedy vyzerajú ako pokojná hladina mora a inokedy vyzerajú ako more uprostred búrky.Kruté a neľútostné.Svet veľmi nevnímam, keďže ma neovplyvňuje.Sem tam niekto príde na moje teritórium, ale rýchlo si to rozmyslí.Alebo ho vyženiem...Nestojím o návštevy, na čo aj? Potrebujem večné otázky, z kadiaľ som, prečo nestarnem, načo čakám a čo chcem? Však to presne neviem ani ja.

Za chladných aj teplých večerov, vlastne každý večer, deň čo deň, stojím na vežičkovom balkóniku a jemne blikám majákovým svetlom.Príde? Ale keď ja vlastne ani neviem, kto má prísť.Mám ho len čakať a s ním žiť.Potom nadobudne môj život, moja existencia, zmysel.Ale neviem ako vyzerá a kedy príde.Viem len, že príde.Verím posolstvu.

Niekedy si spievam.Mám sladký a omamný hlas.Nejeden námorník zahynul vinou môjho hlasu.Prirovnávajú ma k siréne.Boja sa ma, a zároveň po mne túžia.Po mojom omamnom, zamatovom a symetrickom hlase.Po mojom tele.Po mojej mýtickosti.Mojou mamou bola siréna.Preto mám taký hlas a schopnosť prilákať a popliecť námorníkov.Zlákať ich do mora, alebo privolať k sebe.Budú v mojej moci.Môj otec bol námorník a zároveň správca majáku.Nebol to očividne obyčajný človek, jeho srdce zlákalo a opantalo srdce mojej chladnej matky.Stalo sa niečo nečakané.Zamilovala sa.A porodila mňa.A čo som ja? Strážkyňa majáka.Čakajúca až na večnosť na niekoho, kto možno ani nepríde, ale má zmeniť môj stereotypný život.

Mám oblečené dlhé šaty tmavomodrej farby.Sú dlhé, vejú mi vo vetre.Ako som už spomínala, rada sa dívam na more, pozerám sa vlny, ako tancujú sem a tam, sem a tam.More je veľmi hravé.

Pripomínam mýtickú bytosť, azda sirénu? Nie, tie neboli pekné vždy, menili sa na zvieratá.Som bledá, nie veľmi vysoká a keďže balamutím mužov, asi aj pekná.

Mám strach z toho, že ten, koho čakám nikdy nepríde a ja budem len márne a zbytočne svietiť svetielkom, svietiť svetielkom nádeje, ktoré bude zhasínať, až vyhasne.Teším sa na to, keď príde.Keď si budem spievať a on bude ten, kto mi odolá, ten, kto sa vzoprie sile môjho hlasu a vyslobodí ma z tejto samoty.

 Vymyslený príbeh

9 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu