Sára bola síce dievča, ktoré stálo nohami pevne na zemi, no jej myšlienky sa často vznášali medzi hviezdami. Niekto túži navštíviť Rím a prezrieť si úchvatné koloseum, iných zase láka Paríž, aby sa mohli kochať výhľadom z Eiffelovky na mesto lásky. Jej snom, vždy bol, nekonečný vesmír.
Vznášať sa v beztiažovom stave a kráčať po planétach na ktoré ešte nikdy nevkročila ľudská noha. Aj keď cestovanie do vesmíru už je v tejto dobe možné, takýto výlet by ju stál niekoľko miliónov, ku ktorým sa ako študentka medicíny, má veru ťažšie dostať. Ale, kto vie, život dokáže byť niekedy nevyspytateľný. Sára, si však našla iný spôsob ako sa dotknúť hviezd. Vždy, keď jej to povinnosti všedného života dovolili, vytratila sa z domu a vytratila sa aj z rušného mesta v ktorom žila.
Dokonca i dnes, si zbalila všetky potrebné veci a vyrazila. Čochvíľa už kráčala medzi stromami tichého lesa, ďaleko za rušným mestom. Čerstvý vzduch, príjemné teplo a vedomie toho čo ju čaká, až sa dostane na miesto kam smeruje, ju poháňalo svižným krokom a s úsmevom na perách vpred.
Šla tadiaľto snáď už tisíckrát, to miesto by našla hádam aj poslepiačky.
Áno, tu je to.
Malé miestečko, kde nezasahovali konáre stromov, vyvýšené nad údolím, ktoré sa teraz rozliehalo pred jej očami. Miesto, kde si už veľakrát predtým rozložila stan, aby mohla pozorovať nočnú oblohu. Dokonca, počas večerov ako je tento, žiaden stan ani len nepotrebovala. Stačil spacák do ktorého sa zababušila a jej stropom sa stalo nebo plne hviezd. Dnešná noc bola na to ako stvorená, jasná a bez jediného mráčika. Mesiac sa ako vždy ukázal ešte predtým, než sa zotmelo. Pastier starajúci sa o svoje ovečky, ktorými boli hviezdy.
Keď sa Sára najedla, uložila do spacáku a oheň už len sotva plápolal, začali sa ukazovať prvé z nich. Polárka verná spoločníčka mesiaca sa odvážila, ako vždy, ukázať prvá a o chvíľu ju už nasledovali ďalšie z hviezd malej medvedice. Tam, tam zas zareval lev stvorený z hviezd, usmievavá Kasiopeja, ako by z pod hladiny vyskočili na oblohu ryby a tamto je zas Oriónov pás.
Ďalšie a ďalšie sa postupne rozsvecovali na čiernej oblohe. Zdalo sa to chaotické, ako by ich len niekto ledabolo porozhadzoval. No pre toho kto sa v nich vyzná, sa obloha stávala orchestrom a hviezdy jeho melódiou. Sára už bola dosť unavená zo samotného pochodu a mala nočná hudba nad ňou jej len pridala na oťažení viečok.
Keď zrazu ňou prudko trhlo, oslepilo ju silné svetlo až si musela rukami zakryť tvár. To čo nasledovalo, jej srdce rozbúchalo ešte väčšmi. Cítila ako sa jej telo odlepilo od zeme a začalo sa vznášať vo vzduchu. Nemožne! Prebleslo jej hlavou. Pokúsila sa pohnúť, ale bolo to márne. Lúč svetla ju akoby držal v silnom objatí a ona stúpala stále vyššie a vyššie. Dokonca i jej vlasy, sa vznášali popri nej. Stúpanie sa stále zrýchľovalo, až v diaľke zazrela svetla svojho mesta. O ďalšiu chvíľku, bola zem na ktorej len pred okamihom ležala čiernou prázdnotou ďaleko pod ňou. Zdalo sa, ako by to zvláštne svetlo prichádzalo až od niektorej zo vzdialených hviezd.
Na jednej strane bola vystrašená ako nikdy, no zároveň aj vzrušená, pretože sa ešte nemala možnosť dostať tak blízko oblohy. Už sa ocitla v tak ohromnej výške, že by mala mať problém s dýchaním, no zatiaľ to bolo normálne. Teda až na fakt, že zem sa pomaly stávala planétou a ona sa ocitla presne tam, kam sa stále túžila dostať.
Letela prázdnotou. Vesmír, ktorý bol pre ňu ráno ešte len nesplniteľným snom, sa teraz nachádzal všade navôkol. Mars, Jupiter, v diaľke sa zas zaleskol Saturnov prstenec, asteroid preletel nebezpečne blízko okolo nej, všetko sa mihalo až prirýchlo.
Nepáčilo sa jej, že sa stále nemôže ani len pohnúť. Kto to robí a kam ju ťahajú? Začala sa mykať ako len vládala. Zo všetkých síl sa pokúšala pohnúť rukami, až s ňou znova prudko trhlo a posadila sa.
Tentoraz ju neprekvapilo žiadne svetlo, ale tma a ponuré ticho lesa navôkol. Uvedomila si, že je stále na zemi, no až priveľmi sa zamotala do spacáku, ktorý sa stal skoro kazajkou a spôsobil tento bláznivý sen, v ktorom sa nemohla ani pohnúť. Zasmiala sa sama sebe a uvoľnila zo zovretia. Znova si ľahla. Srdce jej neustále búšilo, keď sa dívala na hviezdy medzi ktorými sa ešte pred malou chvíľkou nachádzala. Aha, padá hviezda.
Usmiala sa, nemusela dlho premýšľať nad tým, čo si želať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
emzaaak
14. 4.apríla 2020 21:45
Skús na svojom blogu robiť aj rozbor klasickej literatúry. Mnohým študentom spravíš radosť.
Napíš svoj komentár