Karikaturaa

No, musela som ju sem dať Mala som ju za jedna a ešte aj s potleskom, samozrejme No tak zasmejte sa:p

KARIKATÚRA

Na svete žije viac ako 6 miliárd ľudí. A spomedzi tých šiestich miliárd musím karikatúrovať samú seba.
Na prvý pohľad ma zrejme dosť ľahko prehliadnete alebo si ma pomýlite so stromom alebo pouličnou lampou až nato, že ja nesvietim. Len sem-tam. Keď mi ustúpite z kábla.
Pri najmenšom závane vetra mám pocit, že na ten autobus ani nedobehnem. Veď viete, športom k trvalej invalidite.
Ako malá som vraj bola až do nebies chválená, doteraz sa čudujem, že nikto svätý na zem so mnou nezostúpil, aby chránil ľudí, čo ma poznajú. Nič takého sa nestalo.
Ako dvojročná som skončila v nemocnici, vraj mi doteraz nezistili, čo mi bolo. Ale povráva sa, že lekári mi vymenili krv. Odvtedy vraj idem z kože vyletieť. Alebo, lepšie povedané, doslova roznášam pohromu, o čom sa môžete presvedčiť u pár priateľov, ktorí doteraz majú následky na psychike.
Som v podstate ako normálne človek. Nos medzi očami, hlava na krku, nohy po zem...
Mám malé, vraj zelené oči, ktoré niekedy svoju farbu zmenia, ako sa im zachce. Nikdy neviem, či sú zelené, hnedé, modro-zelené.
Nos je malý, len taká bodka na tvári. Ale v poslednom čase mám dobrý čuch na trapasy.
Ústa sú také... obyčajné. Príliš si dovoľujú, ale zvyčajne len ku kamarátom. Ale, veď ich problém, keď chcú byť červenšie ako sú.
Celkovo, čo sa týka hlavy, mám v nej aj mozog využívaný tak na 0,005%. Väčšinu mozgu začínajú tvoriť piliny, je mi však záhadou, ako sa tam mohli tie drevotriesky dostať. A zvyšok mozgu využívam na spánok a oddychovanie, nie však rozmýšľanie, Vyššie spomenuté percento súvisí so školou, čo sa odráža na mojich, takpovediac medzi nami múdrymi, chabých výsledkoch.
Ostatné, čo sa týka výzoru, nestojí za povšimnutie.
Myslím si, že som dosť šialená, aj keď to bude zrejme tou pubertou. Kedysi sme mali prilbu, ale radšej skončila v koši akoby som ju mala rozbiť ja. Takže neviem, prečo majú všetci blbé pripomienky na moju pubertu. Je dokázané, že v 15-ke končí. Pochybujem.
Okrem toho som aj strelená. Vraj v dobrom slova zmysle. No, ja som nebola tá osoba, ktorú skoro zrazila teta na bicykli (aj keď som ju vôbec nevidela, prisahám!!).
Veľmi rada pomáham ľuďom dostať sa z depresií. Častokrát mám pocit, že sa mi to podarilo, ale zrejme nie, keďže potom majú ešte väčšie depresie. Som zrejme taký psychiatrický antitalent.
Som šikovná, milá, bystrá, pozorná, vraj pekná, super kamarátka... Samé chvály na moju osobu.
Aj keď druhá polovica mojej bytosti je presne pravý opak. A práve tá druhá polovica (ktorá je v kruhoch mojich priateľov známa aj pod názvom „Ducho“) sa prejavuje čoraz viac a viac.
Ďalej si myslím, že som dosť šikovné dieťa, o čom svedčí aj to, že ma takmer prešla teta na bicykli a dvakrát skoro zrazilo auto. Ale opakujem: SKORO! No sú niektorí ľudia, ktorí by si to želali, ale takú radosť im predsa neurobím. Nie som predsa taká stará, zhrbená, šedivá 100-ročná babka, ktorá s barlami odsúva ľudí zo sedadiel v autobuse.
A nakoniec, by som ešte chcela dodať jedno, dve malé upozornenia-
Rada by som množstvo ľudí, medzi nimi aj seba, doviedla k očnému, pretože mi zvyšujú moje už aj tak vysoké sebavedomie, ktoré v tomto okamihu siaha niekde na Pluto, na očné vyšetrenie a rada by som ich upozornila, že som mnohokrát počula, že som pekná, ale vštepovať do hlavy to nepotrebujem. To je tam už odmalička.
A tá druhá rada: keďže som tzv. Brzdou vývoja, čo mi s obľubou pripomínajú aj niektorí milí ochotní ľudia, nehanbím sa za to, ale rada by som pridala. Veď brzdiť vývoj musí aj niekto iný, nielen ja.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu