Prečo sa jej oči zalejú slzami vždy ked si na neho spomenie? Prečo pri všetkom čo sa jej vybaví z toho, čo jej kedy povedal, pohltí jej srdce neutíchajúca bolesť, ktorá jej láme srde na menšie a menšie kúsky?



Miery rovno k sekere. Nemyslí, neuvažuje, už nemá prečo. Bere do rúk koniec sekere a prudko sa zahná.
Ozve sa zvuk štiepajúceho sa dreva. S každým dalším zahnaním jej stečie slza po tvári. Vybiť si tak bolesť a smútok. Keby to len pomohlo, aspoň na chvíľu...
Niekto k nej príde. Ona zaznamenáva len tieň.
"Pomáha to?" pýta sa jej neznámy.
Medzi vzlykmi sa ozve jasná odpoved.
"Nie, nepomáha."
"Tak prečo to robíš? Prečo pokračuješ?", neprestáva sa tieň vypytovať.
"Nechcem už premýšľať. Hrozne to bolí."
"Keby som len vedel...Moc ma to mrzí, Malá," šepká ticho tieň
"Prečo to bolí len mňa?", pýta sa ho dalej.
"Ako to možeš povedať? Ako si tím môžeš byť istá?", pýta sa jej so slzami v očiach.
"Tak prečo vidím len seba ako jedinú, ktorú to bolí?"
"Ach Malá...Keby si len vedela...."

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár