Obláčik pary mizol v chladnom vetre a zdola k nej prenikal zvuk šumiacej vody.. udierala o kamene, tak ľadová voda.. Opierajúc sa o zábradlie premýšľala či si na neho dokáže vysadnúť. Nie je príliš vysoká, a toto zimné oblečenie, ten hrubý a nemotorný dlhý plášť, nepodarí sa jej naň ani vyložiť nohu. Cigareta dohorievala, posledný krát potiahla a bledá para si razila cestu z jej ostro červených pier ovíjala sa okolo jemných rysov bledej tváre, kúsok tabakového dymu unikol cez nos.. špak chytila medzi palec a prostredník a prstenníkom ho nasmerovala dolu do vody. Vyhasínajúci plamienok svietil cestou dolu z posledných síl ale zurčiaci, agresívny prúd ho strhol so sebou ako pierko. Na moste dnes svietili lampy akosi tlmenejšie a mesto bolo oveľa tichšie. Nikto naokolo. Je len 10 hodín. A on príde až o 10 minút. Chvíľu tak nepremýšľať o svojom rozhádzanom živote, potlačiť pocity a zjednotiť všetky línie v ktorých žije. Také ticho, také krásne a desivé ticho, ako dlho môže takto zostať, v tomto okamihu? Za sebou začula kroky, ťahali sa pomaly a pomaly.. Nie je to on.. Starý chlap v kabátiku na ktorom roky nosenia spôsobili nenapraviteľné škody a o nič lepšie vyzerajúce topánky, ktoré bývali zrejme kedysi čierne..teraz na nich svietila sivá.

"Slečna fajčíte? Môžem vám ponúknuť cigaretu?" Prehovoril k nej unaveným hlasom. Podozrivé? Nie, tulák obyčajný tulák.. Nemala ani strach.. a ona vedela prečo ho nemala. Odvážna? Šialená? Kto vie.. len ona. A možno ešte niekto..

"Nie ďakujem." Odmeraná strohá ako vždy, ako k cudzím. Ako k tulákovi.. Premeral si ju.

"Ale nie.. mne neklam. Ako sa to voláš? Ja som zabudol.." Vyvrátil hlavu nahor a ustarostene hľadal odpoveď niekde tam.. Bláznivý starec..

"Ujo my sa nepoznáme." Odvetila mu a nepozrela sa na neho. Nie do očí. Akosi ironicky sa usmial, lenže smiech prešiel do kašľu. Pravou rukou si udrel do pŕs a znova sa usmial.

"Nie ty mňa nie, ale mňa za tebou poslali." No iste.. Z krčmy kamoši?

"A kto vás to poslal?" Teraz už jej bolo do smiechu..

"No dievča, to ja nemôžem povedať." Zatváril sa veľmi dôstojne a pozrel na nebo.

"Ale pre niečo som tu, to vieš. Nič nie je len tak. Bez príčiny." No možno jej má tento úbohý obraz svietiť ako poučenie, že nemá piť priveľa akloholu. Ku podivu, nebol cítiť ani za alkoholom ani za cigaretami.

"Tak prečo?"

"No možno aby som ti dal tú cigaretu..."

"Ale ja nefajčím!" Skočila mu do reči..

"Dievča nechaj ma dohovoriťa neskáč mi do reči. Radšej sa nauč milovať."

"Ako prosím?" Zdalo sa jej, že zle počuje, starý pán mimo seba jej bude vravieť také hlúposti, a predsa to cítila niekde hlboko vo vnútri.. prečo?

"Ako som povedal. Nesmej sa na nich keď ti nie je dobre, inak bude človek čo zomrie pre teba. Len sa nauč ľubiť." Zomrie? Kto? Čo to tára? V tom jej zišiel na um chlapec ktorý za ňou toľko chodieva, ktorý sa tak snaží.

"Ten čo príde, ten koho teraz čakáš nie je on." Tentokrát nerozumela, ale jej podvedomie sa ozvalo.

"tak kto je ten koho čakám?" Ak tára aspoň sa zahrá, ale zmocňovalo sa jej čoraz večšie tušenie, že on vie o čom hovorí. Zadíval sa na ulicu..

"Možno on, a možno ten čo sedí v aute. Neboj sa raz ťa s nimi zoznámim, a ty si vberieš ale to ešte bude.." Ukázal prstom na čierny opel. Tak to už bolo priveľa, zrazu pocítila úzkosť a paniku.

"Ale..kto ste?"

"Viem, že te dobré dievča, nerobte to už neklamte viac. Možno seba ani ich." Ako to vedel..alebo si to len sugeruje, je to len pocit viny?

"Rozmyslite si to. On nie je ten." To už zbadala na konci mosta jeho postavu. S tichou prosbou v očiach sa pozrela na starca poslednýkrát v živote.

"Dovidenia.. ďakujem.." Starec sa na ňu jemne usmial..

"Už sa neuvidíme.." Rozbehla sa k nemu a o chvíľu stále pri sebe a vítali sa ako sa dlho nevideli.

"Kým som ťa čakala zabával ma jeden chlapík, mal tak 50 neuveril by si čo všetko.." Keď sa obrátila naspäť, že mu ho ukáže na moste nebolo po starcovi ani stopy. Chlapec sa nechápavo pozrel na ňu a skonštatoval.

"Nik tam nie je.."

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár