Dopis na rozlúčku

Tak na začiatok neni to s mojej tvorby ale mudela som to sem dať, pretože je to pekné



Na posteli sedí chlapec. Chlapec vysokej postavy s čiernymi kučeravými vlasmi a s očami podobnými zelenému rybníčku. Ale niečo neni v poriadku. Je to smútok či sklamanie? Ten chlapec má zvesenú hlavu a zdá sa, že mu sem tam kvapne slza. čo sa mu asi stalo, že vyzerá ako telo bez duše? Pohľad na neho pôsobí veľmi smutne a akoby okolo neho slabne vzduch. čo je mu?


"Dávid, tu už nemôžeš nič urobiť, zober si toto. Našli to pri jej tele a je tam napísané, že je to pre teba," povedala staršia žena, podala Dávidovi tmavo červenú a rozplakala sa.
Źena, maminka tak milovanej Hanky. Všetkými oblúbenej Hanky, ktorá už neni tu medzi nami.
Hanky, ktorá v srdciach všetkých ľudí zanechala šťastie, uspokojenie a výborná kamarátsvo.
Tak prečo sa vzdala taho najcennejšieho? Źivota?! Dávid sa chvíľu mlčky díval na obálku. Bola napísaná Hankyním písmom. Stálo tam: Dávid - prečo si ma videl len ako kamarátku? S Dávidom sa točil celý svet. Svet, v ktorom mu chýbal ten najdôležitejší človek. človek, ktorému nedokázal povedať, čo naozaj cíti. Hanke, ktorá chcela pracovať v cirkuse. V cirkse preto, pretože žila realitou a jej optimizmus jej na každý deň pripravil nejaké prekvapenie. Lenže teraz je už neskoro a Dávid si pripadá ako na vojne. Jedna jeho časť mozgu sa bije s tou druhou časťou. Jedna hovorí, že už má ísť domov a zavrieť sa do seba. Tá druhá však hovorí, nech tu ostane a spomína na chvíle strávené s Hankou- jeho láskou. Nemohol tu však viac zostať. Ked vyšiel z domu, vstúpil do prázdnoty, ktorá mu nehovorila, kam má ísť. Len sa hlasito a neprajno smiala. Chechtala sa hlasom tej najodpornejšej osoby. Ked Dávid prišiel domov, jeho rodičia mu chceli pomôcť, ale on trval stále na tom, že potrebuje byť sám. Zavrel sa do kúpeľne. Kúpeľňa, spomenul si. V kúpeľni ukončila svoje trápenie, svoj život. Je to jeho vina, že už tu neni Hanka? hovoril si. V tom jeho pohľad spadol na temno červenú obálku s nápisom: Dávid - prečo si ma videl len ako kamarátku? Otvoril obálku a začal čítať. Do očí sa mu vliali slzy už pri prvých riadkoch....

...Ahoj Dávid
milý Dávid,
môj Dávid,
drahý Dávid,
kamarát Dávid,
žiadne s tých slov nemôže vyjadriť to, čo ti už dlho chcem povedať, že ťa milujem. Stačil vždycky len letmý pohľad a už si sa odo mňa otáčal iným smerom. Nechápem, bál si sa ma? Ked si pomyslím na to, že sa ma moja najväčšia láska bála, je mi hrozne. Vedľa seba držím žiletku. Tu žiletku, ktorú som ti požičala, aby si si vyrezal to znamienko. Pamätáš???? Nechcel si ísť k lekárovi, nemáš ich rád a tak si si to urobil sám. Hovorila som, že máš odvahu za štyroch. Určite si to pamätáš. Síce ešte neviem, či ju použijem, pretože som sa už niekoľkokrát pokúšala zabiť, ale som srab a tak sa to nikdy nestalo skutočnosťou. čo si asi o mne myslíš? Radšej to ani nechcem vedieť, ale je mi dobre. Určite sa teraz cítim lepšie. Ta samota a strach, že sa mi vysmeješ do tváre, ked ti vyznám lásku, to už ma netrápi. Je mi moc dobre. Pozri sa tam hore a predstav si, že tam sedím, obklopená anielikmy a mávam ti. Netráp sa, môj kamarát, moja láska. Svet je už raz taký a ja som proste nedokázala už dalej žiť v predstave, že je všetko stratené.Môj život sa zdal byť kľudný, ale vo vnútri som sa už nedokázala trápiť. Pochop ma. Urobila som to pre teba. Nemysli si, že som sebecká, síce asi som, ale prečo si chcel byť len môj kamarát? Vieš, ako je ťažké ťa milovať a vedieť, že ty ma maáš len za kamarátku? Marek- tvoj brat. Povedal mi, že každý večer chodíš na záhradu a dívaš sa do neba. Potom sedíš a asi pol hodiny nevnímaš. Myslí si, že si di niekoho zamilovaný a pýtal sa ma, či si sa mi nezveril, že vypadáš tak zúfalo. čo myslíš, čo som v tú chvíľu cítila? Svet sa mi v tú chvíľu začal rúcať pod nohami. Ked mi to povedal, sadla som si do trávy a nevnímala som. Nič. Ani Mareka, ktorý ma chcel odprevadiť domov ani spev vtákov ani hučanie áut. Proste nič. Len svoju bolesť. Zbalila som si svoje veci. Nemala som ich moc. Len kabelku a v nej mobil, kapesníky a peňaženku. Rozlúčila som sa s Marekom, čo bol posledný človek, ktorého som videla. Na ostatých sa môžem dívať len z neba. Z mojeho nového domova. Nerozlúčila som sa dokonca ani s Terkou. Napadlo ma, je snád Terka tvojou láskou? Utekala som domov. Mala som oči plné sĺz a pocit, že za chvíľu ukončím tento úbohý dopis vo mne rástol. Ukončím svoje trápenie e zároveň ti popíšem ako pomaly odchádzam.....


V tú chvíľu sa Dávid rozplakal ešte viac. Slzy sa mu valily z očí ako vodopád, ktorý nechce prestať tiecť. Ale povedal si, že to musí dočítať. Bolo to Hankine prianie. Hankine posledné myšlienky.


....odomkla som dvere, našeho domu s krásnym veľkým balkónom, na ktorom sme sa ako deti hrali. Pamätáš Dávid? Určite áno. Ja som mala tú nádhernú bábiku barbi a ty toho kena, ktorému odpadávala noha. Volali sa Hanka a David. Neboli to ale kamaráti. Boli to milenci. Kabelku som si odniesla do izby. Mojej izbičky. Na stenách visely plagáty. Rovnaké plagáty ako pred šiestimi rokmi, ked mi bolo jedenásť a tebe štrnásť. Kedysi si bol taký môj ochránca a kamarát, lenže to prešlo do niečo iného. Vieš, kedy som sa do teba zamilovala? V tú noc, čo sme boli s rodičmi stanovať a tam si ma pred nimi bránil, ked som večer odišla zo stanu a išla som sama k jazeru. Hovorila som si vtedy, že mi ťa poslal sám boh, ale to som ešte nevedela, že ty ma máš ako kamarátku. Utešovala som sa tým, že možno ako najlepšiu kamarátku, ale to sem nebudem miešať, pretože už chcem prejsť k záveru....


Dávid potiahol nosom. Mal plný nos, oči uslzené, že skoro už nevidel písmenká, ale nejaká neznáma sila ho viedla dalej. Musel čítať. Bol na tom závislí. Potreboval to dočítať.


....otvorila som dvere našej útulnej kúpelne. Kúpelne, do ktorej som si prišla ako normálny človek a práve tu chcem ukončiť ako normálny človek svoje trápenie. Vieš, že v mojej hlave neprúdia žiadne výčitky? Je to zvláštne nie? Sadám si na zem. Kachličky ma studia do dlaní, ale žiletka akoby mi prirástla k ruke. Nemám strach, ak nad tým premýšľaš. Pevne som uchopila žiletku do pravej ruky a urobila som prvý ale ne moc hlboký rez...


Dávid na chíľu odložil dopis a musel si zájsť pre kapesník, pretože už nemohol skoro dýchať. Za pár minút sa vrátil a tušil, že za chvíľku bude koniec. Koniec dopisu


Krv padá na moje džínsy. Džínsy , ktoré som si kúpila v sekáči. Chceli sme predsa urobiť niečo šialené a tak sme zašli do sekáča. Ty si si kúpil tú príšernú mikinu. Pamätáš? Tiež mám na sebe tu košelu, ktorú si mi dal. Je mi síce trochu veľká, ale je to tvoje a to je hlavné. Musím končiť, pretože potom by som napríklad už nemusela nič dopísať. Stačí jeden hlbší rez a mám to za sebou. Ja cchem ale imierať pomaly. Je to zvláštneale ako budem umierať, budem spomínať na všetko krásne, čo sme spolu prežily. čo sme spolu prežily ako kamaráti. Asi mi budeš chýbať, ale akonáhle sa žačnem chýbať ja tebe, pozri sa na oblohu a ja ti zamávam. Budem máveť kľudne donekonečna, pretože ty za to stojíš. Stojíš za omnoho viac a to si pamätaj. Si ten najlepší a nejdobrejší človek, akého som kedy stretla. Prepáč musím končiť. Povedz mame, že ju milujem a ak stretnem otca nakopem ho do zadku. Nezabudnite na mna. Milujem vás, ale teba trochu inak, láska.Zbohom moja láska, moj kamarát. Nkdy na mňa nezabudni, tak ako je nezabudnem.......


Zbohom Tvoja Hanka


Ked Dávid dočítal, tento srdce-rvúci dopis, sadol si a dlho plakal. Potom otvoril skrinku, o krotú bol opretí a priamo pred sebou uvidel žiletku. Tmavomodrú žiletku, ktorá akoby na neho volala, nech urobí to na čo myslí. Myslel na smrť!! Vzal žiletku a pevne ju uchopil. Urobil prvý rez a cukol od bolesti. Ale túha, ktorá ho valala za Hankou, bola silnejšia než bolesť, ktorú cítil pri dotyku žiletky a tak pokračoval. Neskoršie však už nič necítil. Len počul. Počul Hankino usilovné volanie a plač, ktorý mu prebodával srdce. Plač ktorý ho bodal do srdca tisícimi ostrými nožami....

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu