Hrob

Stála pri hrobe malého dievčatka. Na náhrobnom kameni bolo čiernym napísané Anna 1991 - 1999.
Hrob bol daleko od tých ostatných. Všetky hroby, ako už poznáme, sú pekne udržiavané. Len tento hrob bol dávno zabudnutý. Kvety na ňom boly zvädnuté, kamenná doska bola rozbitá. Hrob pôsobil veľmi depresívne. Dievča stávala pri tomto hrobe každý deň. Nikdy ale nepriniesla sviečku ani kvety. Len sa objavila, truchlila a zase zmizla. Ked ju niekto pozoroval prisahal by, že je len socha. Dievča sa totiž nepohla s miesta, nepohla hlavou, len tam stála a plakala.
Nikto nechápal prečo. Tunajší hrobár jedného dňa hovoril starej babke, ktorá sa dievčatu divila, že na tento hrob prišiel len jeden človek.
Tiež že medzi ľudmi, ako už dávno vieme, kolovali rôzne historky. Jeden havoril o vražde toho malého diévčatka, iný o samovražde a další zasa o znásilnení. Ludia si často vymýšľali rôzne pribehy o dievčatku, ktorá mala neudržovaný hrob a bola tiež tak daleko od ostatných. Snád´ to boli príbehy pre pobavenie, alebo snád´ na postrašenie malých detí? Každopádne celú pravdu nikto z nich nevedel.
Pravdu vie len to malé dievčatko.....

...

Malé nevinné dievčatko.Rada sa hrala, spievala a milovala svoje okolie. Chcela ľudom len pomáhať. Na jej vek mala úplne iné zmýšľanie, než by mala mať. Bola inteligentnejšia a vnímavejšia. Zaujímala sa o problémy druhých. I ked ju brali ako malé dieťa, ona bola už dospelá. Nebola poškvrnená slabosťami dospelých. Rodičia a okolie jej hovorily anjelik. Ano, bol to taký malý anjelik. Nebála sa ľudí a to bola chyba. Každý z nás by sa ich mal báť. Sme rasa, ktorá sa rada ničí. Bojíme sa tmy, cintorína, zvierat. Je v tom ale jeden háčik. Aby som bola presná, my sa nebojíme okolia, ale sami seba. Bojíme sa, pretože nám to nebezpečie naozaj hrozí. Jedno také nebezpečie práve hrozilo i Anne....

...

Išla som ako obvykle večer domov. Cesta viedla cez dva parky. Mohla by som ich obísť, ale to by som zbytočne prichádzala o drahocenný čas. Cez deň sa ľudia cez tie parky báli. Vlastne ten prvý park, bližšie k ceste, bol celkom bezpečný. Ocko mi častokrát hovoril, že tam nemám večer sama chodiť. Ale poznáte to - mala som 8 rokov a to má každé dieťa svoju hlavu. Chcela som rodičom konečne ukázať cenu, ktorú som dnes vyhrala. Chodím totiž do tunajšieho krúžku tenisu. Preto sa každý večer vraciam takto neskoro večer domov. Už od autobusu som mala divný pocit, že ma niekto sleduje. Párkrát som sa otočila, ale ked som za sebou nikoho nevidela, prestala som na to dávať pozor. Posledná cesta viedla okolo krovia. Pretože som bývala na konci mesta, začínaly poriadne lampy až od prvého baráku. A tak som si šla tmavou uličkou okolo krovia. Pocit, že za mnou niekto je sa zosiloval. Už som ho nedokázala v sebe potlačiť. Za mnou so ozvaly kroky. Boli síce tiché, ale ja som ich počula až moc dobre. Otočila som sa a videla postavu celú v čiernom, v dlhom kabáte. Nevidela som mu do tváre, pretože bola tma a dotyčný mal cez hlavu plášť. Zodvihol hlavu a zadíval sa na mňa. Nemohla som sa pohnúť. Moja tvár bola odkrvená. Chytil ma za ruku a ja som omdlela. Prebrala som sa až na nejakom stole. Bola som priviazaná. Okola mňa chodili nejaký ľudia. Boli rovnako zahalený ako ten v parku. Bola som taká zmetená a hlavne malá. Nevedela som čo ma čaká a čo neminie. A tak som len plakala a čakala na svoj ortieľ. Neviem ako dlho som tam ležala, pripadalo mi to ako večnosť. Kdesi v diali sa rozoznel zvon. Postavy zastavovaly a prehliadali si ma. Pred tím na mňa ani jedenkrát nepozreli. Mala som strach. Ked v tom ku mne pribehol malý chlapec . " Ahoj" povedal mi "Tak ty si tá, ktorá bude obetovaná našou pani". Tak milo sa na mňa pri tých slovách usmieval. "Obetovaná?! čože"?! Vrieskala som po ňom. Ale odpovedat mi už nestačil. Nôž čisto prerezal moje telo. Už som len videla kruch postáv v čiernom okolo mňa, počula nejaké mumlanie a potom naposledy vydýchla...

...

Polícia ma potom našla daleko v lese. Bola som rozrezaná a chýbalo mi niekoľko orgánov. Aby mala polícia pokoj, zavrely do vezenia nevinného človeka. Mali proti nemu dôkozy. Samozrejme bolo všetko poctivo nahrané. Nikdy nikto nevypátral čo sa vtedy naozaj stalo. Viem to len ja a teraz vy. A tak tu teraz stojím nad svojím hrobom, ale ty ma nemožeš vidieť, pretože ja som mrtva. Som mrtve dievča, ktorej vytrhli srdce. Zabila som tie zrúdy, ktoré ma obetovali. Chceš vedieť prečo nemám žiadne kvetiny na hrobe? Prečo je tak daleko a prečo sa každý bojí? Pod´ bližšie, pošepkám ti to. Pretože ja každého zabijem. Kto sa priblíži k mojemu hrobu a čokoľvek si z neho vezme - zomrie. Vezmem si od neho to, čo mi vzal. Pýtaš sa prečo? No pretože ja som mrtvola bez srdca!!!

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu