Bolesť? Áno, tú cítim. Rozprestiera sa celým mojím telom až do končekov prstov. Nejde ju necítiť, ked´je taká silná. Nejde na ňu ani prestať myslieť. Stále ju cítim a vidím. Bolesť je čierna pani, ktorá trápi všetkých ľudí bez rozdielu, ale i s rozdielom. Je nespravodlivá. Má dlhá čierne vlasy, bielu pleť. Netvári sa milo, ani sa nehnevá. Bolesť sa vie tváriť škodoradostne. Ked je pri vás, len tak sa nepustí. Áno, je krásna, ale načo je krása, ked je nemilovaná, alebo aj ked áno, tak nesprávnymi ľudmi? Niekedy sa objavuje i inak, než ako čierna pani. Niekedy sa objavý ako žiletka, a to je naraz utešiteľka. Z krutej a neľútostnej bolesti sa niekedy može vykľuť i úľava. Niekedy sa objavuje ako žiaľ a zrada a to má zasa svoju normálnu podobu. Nikdy niesom sama, vždycky je so mnou ona. I ked sa na mňa všetci vykašlú, ona je stále tu a drží sa ma. Možno ma nikdy nepustí a ja s ňou budem až do konca života. Nemám ju rada, ale aj tak s ňou súcitím. Už sa jej naozaj nezbavím. Pomenovala som ju Jadis. Ona mi v noci šepká horory a tie sa mi premietajú ako sny. Stále mi ukazuje, ako som k nej prišla, to je jej obľúbená téma na vyprávanie. Stále počujem náraz auta, škrípanie bŕzd a húkajuce sanitky. A dalej nič. Dalej som bola už len s Jadis. Jedine mi dve sme prežili.
"...... počuješ ma? Už si idem pre teba......"
Takto na mňa čas od času zavolá....
Dúfam, že koniec príde skoro.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár