S bolestným leskom v očiach a smútkom na duši všetko pozorovalo z okna zelenooké dievča. Prečo neni to mesto ako predtým? Prečo ona neni ako predtým? Kládla si sama sebe otázky.
Kde sú tie časy, ked´ ako malé dievčatko sa hrala tesne pred zotmením v parku a nikto sa o ňu nebál? Pýtala sa, nevediac, že sa jej nedostane odpovedi.Naproti v okne, už matka druhýkrát volala deti k večeri a tie sa s hašterením a krikom prihnali k stolu. Na ňu už nikto nikdy nezavolá, ona už nemá do koho rýpať a triafať sarkastickými poznámkami do súrodencov.
Nešťastne si povzdychla a otočila sa do vnútra, do domu. Natiahla sa ku stolu a zodvihla striekačku. Nabrala do nej látku, ktorú neznášala a milovala zároveň a pomaly ju priložila k žile. Jemne si ihlu zapichla do kože a zatlačila. Ked´ bola všetka kvapalina v jej tele, už bezstarostne vytiahla ihlu z paže a hodila niekam späť do izby.
Áno, už to začínalo pôsobiť. Telom sa jej rozlieval pocit blaha a končeky prstov sa jej začínaly trepať. Teraz už nemyslela na svoju rodinu, už akoby bola s ňou, v nebi. Tam, kde ju poslali tý pouličný bastardi!.
Dlho ešte sedela na okennej rímse a užívala si kľud na duši, ktorý ju teraz prevádzal. Ked´ sa tu pred oknom akoby zjavil kolibrík s čiernymi krídlami, ktorý ju vábil. Vábil ju svojimi temnými očami. Vyzýval ju. Pod´ za mnou! Pod´ tam, kde budeš šťastná! Tak pod´!
"Ale ved´ sa zabijem"! ozvali sa posledné zbytky zdravého rozumu, ktoré boly hned´ zahnané kamsi do nanávratna
Vstala. Stúpila si s prázdnym pohľadom sa pozrela, akoby nič nevidela. S blaženým úsmevom vykročila, tam kde dúfala, že je domov. Ku svojej rodine.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár