Smutná maličká

Stmieva sa, energická guľa slnka odchádza spať a modrú oblohu prikryje čierny kabát. Sedí v kúte skrčená akoby sa bála slnka, ktoré by už nemalo nikdy výjsť. Slzy stekajú po riasach dole k brade a pred očami stále vidí tvár dievčaťa, ktorej závidí, ktorej je jej ľúto, že si isto prejde tým istým čo ona, o ktorej si myslela, že je pre ňu slabý hráč. Vnútorná bolesť, ktorú práve teraz cíti nedokáže zmierniť, je to tupá bolesť od veľkej hlbokej rany. Napuchnuté oči, červený nos, myšlienkový vodopád v hlave, trasúce sa telo, to je ona, ona, ktorá sa nezmierila s tým, že neni jediná na svete, ona, ktorá jej ješitnosť ju priviedla do tmavého kútu kde si tíši svoju hroznú bolesť.
Hovorí si, bude lepšie, ale kedy? Trvá to už moc dlho čo tu sedí a nemože sa od bolesti ani pohnúť, sebemenší pohyb jej tela naštartuje ostrú a nepríjemnú bolesť, ktorá prejde celým jej telom. Má upatlanú tvár od slz, tozmazané oči od plaču, hlas vyhasnutý, neni schopná ani hlásky. Nevie prečo by mala hovoriť, ked už aj tak nemá komu.
Otupená neustálim plačom zaviera oči a praje si aspoň na chvíľu odpočinúť, vypnúť. Zavrie oči a vidí ju a jeho. Slzy začnú tiecť na úplne inej úrovni. Vonku už vyšli hviezdy a veselo svietia na smutnú maličkú. Nevníma ich. Vníma len svoju bolesť. Už nikdy nebude to čo predtým ani nič podobného, už nikdy!
Malé smutné dievča svoju veľkú bolesť nezvládla. Nemohla už ani dýchať. Každý nádych a výdych jej vytváral strašnú bolesť, už nemohla.
Premohla sa so všetkou energiou čo ešte mala, vstala a pomaličky maličkými krôčikami došla k oknu, rukou sa dotkla skla. Začalo pršať.
A dievča sa zložilo k zemi, jej nohy boly tak zoslabnuté, že telo neuniesly. Tou ranou o zem sa jej zavrely oči, ktoré sa už nikdy znovu neotvorily. Naposledy videla pred očami jeho tvár, ktorej sa už nikdy nedotkne.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu