Auparkové paničky a to, prečo mám Aupark tak rada...

Vždy som sa po nich tak podivne dívala a nazvala som ich Auparkové paničky. Také tie, ktoré všetci dobre poznáme. Rifle alá špagety, ktoré zakrývajú kostené stehná, všetko perfektne zapravené do vysokých kozačiek. Nejaký ten topík na vrch, podľa možnosti extra kopírujúci vaše krivky, a ani centimeter prebytočnej látky naviac. Na to prehodiť nejaký extra kabátik, natupírovať si vlasy, dokončiť dokonalý mejkap a už len vyraziť.

Ani neviem, prečo som začala práve takto. Viem len, že pozorovanie týchto "paničiek" ma vždy vedelo pobaviť. Vždy, keď som sedela na lavičke v Auparku som sa nad tým tak trochu zamyslela. A viem, že teraz by som dala čokoľvek, keby som práve v tejto chvíli sedela na takej jednej lavičke, vyškrabkávala si lahodný karamel a čokoládku spolu so zmrzlinou z McDonaldu a hlavne...keby som na mojich bokoch cítila Marošove ruky, cítila by som jeho bozky na vlasoch, lebo on predsa vie, že ja bozky na vlasy milujem...a jediné na čo by som sa tešila, by bolo to, že ochvíľu vstaneme, presunieme sa do kina, on ma pozve na pomarančový džús a zatiaľ vystojí radu na lístky, potom príde, dá si svoju obľúbenú kofolku a ja pôjdem kúpiť popcorn a nachos...

A takto spolu vkročíme do sály...

Hm, čo by som za to dala...

Pamätám si ešte na ten deň, keď sme sa mali úplne prvýkrát stretnúť. Bolo to práve v Auparku a vtedy to nevyšlo, aj keď si sa snažil a mne bolo tak ľúto, že som ti musela povedať, že už nestíham...

A pamätám si presne na tú chvíľu, keď som stála pred bránou Auparku, videla som autá a Petržalku, bol piatok podvečer, leto, slnko tak nádherne zapadalo..

A neviem, ako som vtedy mohla existovať Maroša...

A tak teda, končím tento blog, ktorý asi nemá ani dobrý nadpis, ani úvod, ani záver, ani jasnú myšlienku, ale v mojej situácii sa tomu nemožno čudovať..

A predsa...ani neviete, čo by som teraz dala za to, aby som tam bola, s ním, pozerala a smiala sa na tých zvláštnych "figurínach", ktoré občas okolo nás prejdú, a tešila som sa na to, čo všetko ma v ten večer ešte čaká...

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu