Bude zo mňa vyrovnané dievčatko...

Zistila som, že sa takto cítim oveľa lepšie. Bez pocitu, že musím byť na niekoho naviazaná, bez toho pocitu, že by som šla cez mŕtvoly, aby som bola s ním a podobne. Odišlo to, zmizlo a teraz je to fajn.

Ako dnes. V škole som mala 2 hodiny. Potom k doktorke a potom do archívu. Potom krásna prechádzka slnečným popoludním domov. A potom telefonát od neho, či dnes môže prísť. Povedala som, že môže, ale že mám povinnosti a tie nezanedbám. On súhlasil. Vlastne mi to prišlo ako nejaký predstupeň randenia, keď sa ešte schôdzky dohadujú a všetko je to také formálnejšie.

Prišla som domov, pospala som si, dovypisovala som si posledné prihlášky, navarila som si večeru a naučila som sa. Úplne v pohodke a bez stresov, že zas nič nestíham. A teraz tu sedím v pyžamku, píšem blog a o pár minút mi má zazvoniť mobil. Bude volať on a povie mi, že už schádza z diaľnice. Obvykle by som nabehla k zrkadlu, prečesala si vlasy a dala si aspoň lesk na pery. Ale teraz ostanem takto, je mi to viac-menej fuk.

Nie, nie som už naštvaná, ani nič podobné. Dokonca sa ani nemusím premáhať, aby som sa k nášmu vzťahu stavala takto nezaujato. Už ma to prestalo baviť, a viem, že o našej budúcnosti sa aj tak rozhodne až po mojej maturite a po jeho 3mesačnom pobyte v Šanghaji, ale, ako som povedala...no more tears...už ani jednu.

A tak asi za hodinku budem sedieť v nejakom podniku, na večeri a pri dobrom drinku, budem sa smiať, dám mu pusu, budem taká ako vždy, no nie až taká impulzívna, bude zo mňa vyrovnané dievčatko...a čuduj sa svete, je mi fajn a teším sa na to.

A už zvoní...

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu