If I tell you, will you listen? Will you stay?

Už dlhšie rozmýšľam, čo by sa stalo, ak by sa môj drahý dozvedel o tomto mojom blogu. Mám tu o ňom dokopy asi milión riadkov, smutných, krásnych, o tom ako ma potešil, ako ma zarmútil, ako ma rozosmial či rozplakal. Viem mu povedať to, čo mi vadí a čo ma teší, no moje najtajnejšie myšlienky zverujem len blogu. Nechcem, aby mi videl až do duše, chcem mať aj svoj kúsok seba, ku ktorému mám prístup len ja...ako denníček s kľúčikom, ktorý vždy aj tak niekto nájde...

Rozmýšľam, čo by urobil, keby si všetko toto prečítal. Bol by rád, že sa o mne dozvedel ešte viac, alebo by sa pozastavil len nad výčitkami a zobral by to osobne? Čo by sa stalo "s nami?" Myslím, že by to nebolo ako doteraz, zmenilo by sa veľa vecí.

A tak to je so všetkým. Čo by sa stalo, keby som mame povedala, že sa bojím maturity? Že by som priznala, že sa to blíži a ja sa stále nedokážem skoncentrovať a prinútiť sa zodpovedne pripraviť?

Čo sa stalo, keď som povedala lekárke, že mám pocit akoby so mnou nebolo niečo v poriadku? Spýtala sa ma, či nie som tehotná...no dík...to viem aj sama...našťastie, dnes som bola s inou, mladou a príjemnou lekárkou, ktorá mi ako jediná vysvetlila všetky moje ťažkosti a počúvala ma...

Dnes ráno mi od Maroša prišli 4 SMSky...a boli v nich jedny z najkrajších slov, aké som od neho počula...vraj dnes rozmýšľal nad tým, či by niečo vo svojej minulosti zmenil...a prišiel na pár vecí, ktoré by možno urobil inak...a potom si uvedomil, že keby urobil čo i len jednu vec inak, možno by sme sa nikdy nestretli...a preto chce nechať všetko tak, lebo som pre neho tá najdôležitejšia...

Áno, bolo to predsa len krásne ráno...áno, keby videl tento blog, možno by predsa len ostal a počúval...verím tomu...

 Vyznanie

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu