Slniečkový deň v duši...

Dnes by som chcela písať, no písmenká idú nejako ťažko. Neviem sama prečo. Ale viem, že dnes ma ten, koho ľúbim, potešil, tak veľmi veľa, cítila som, že dnes to bude dobré, že dnes to opäť budeme my dvaja, zaľúbení...

Už ráno ma prekvapil telefonátom, zobudila som sa do slniečkového rána a hneď som počula jeho hlas, cítila som, že sa usmieva, že je rád, že ma počuje, áno, také niečo dokážem vycítiť...Naozaj krásny začiatok dňa.

Šla som písať písomku - prišla mi smska, že mi drží palce a že na mňa stále myslí. Áno, rozveselilo ma to a prišlo to vhod, lebo som sa aspoň nezamýšľala nad tým, že na písomke boli zas a znova otázky, ktoré sme nepreberali.

Potom doktorka - bála som sa a on znova zavolal - veď vie, že ich neznášam, bolo to prekvapko, lebo volal z mobilu - čo ako všetci vieme - je z Číny dosť drahé - ale nebolo to ako obvykle - "no veď potom zo skype si zavoláme, potom niekedy, ešte neviem kedy prídem z práce"...
Bolo to také milé, keď sme srandovali, keď som sa pochválila, že písomku mám celkom dobre, že sa cítim lepšie kvôli krásnemu ránu...

Po doktorke sme sa stretli už doma na nete. Vedela som, že bude mať veľa hodín, ale počkal ma. Videla som, že viečka už klipkajú, ale bolo to milé, keď som videla, že pred tým počítačom NAOZAJ sedí iba preto, aby videl mňa. A poslal mi cvičné testy na autoškolu, takže už asi pochopil, že s tou jeho podporou to nebolo práve najlepšie...

Asi o siedmej u nás - o jeho 2hej ráno mi zazvonil mobil. Nevedela som, čo chce, zľakla som sa, že sa niečo vážne stalo. A on že - "Len som ti chcel povedať, že ťa ľúbim presne tak isto ako na začiatku, vlastne nie, ja ťa ľúbim stále viac..."

A to bola zlatá bodka za dňom. Áno, toto som potrebovala. Trochu opory. Trochu pocitu, že ešte na mňa myslí, že ešte je v ňom láska, že mu na mne záleží, aj keď je tak strašne ďaleko...

A tak dnešok bol vlastne veľmi vydarený deň...a aj písmenká šli, čuduj sa svete, celkom ľahko...

 Vyznanie

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu