BRÁNA

"Tak už to chápeš?"
"Prečo??......Nie, nechápem tomu."
"Čo prečo?? Nehraj sa na hlúpu."
"Ja sa nehrajem na hlúpu. Prečo si to urobil?? Veď si mi vravel, že ma miluješ, že som tvoja, jediná, ktorú si miloval, ktorú miluješ a aj budeš milovať. Pamätáš sa?? Vravel si, že sme si súdení, že sme dve spriaznené duše, že si len ty a ja, že nikto nás nikdy nerozdelí, budeme navždy spolu. Sľúbil si mi to."
"Božeee....ty si ale naivka. Ty si mi vážne verila??"
"Áno, verila som ti. Verila som tomu všetkému a nakoniec zistím, že si sa so mnou len zahrával. Prečo??"
"Ani sám neviem, z nudy."
"Ako si mohol??"
"Och....si strašne detinská. Nemám na teba náladu. Pochop to, je koniec a bodka. Nemilujem ťa, nikdy som ťa nemiloval a ani ťa nebudem milovať."
"Lenže vtedy..."
"Vtedy to bolo len zaslepenie, nič viac."
"Ale ja som cítila niečo úplne iné....niečo krásne."
"Tak si sa potom určite mýlila."
"Nie. nemýlila. Cítila som to. A cítim to aj teraz. Viem, že ma stále miluješ, ale neviem, prečo sa správaš takto. Tak chladne."
"Hahaha....si trápna. Si pre mňa nič, chápeš, si len obyčajná nula, nič viac, len nula a ja ťa nechcem. Už choď."
"Tvoje bozky mi vraveli niečo iné. Neboli chladné, nie, to nie. Boli to tie, na ktoré sa nikdy nezabudá, tie prvá a zároveň posledné. Nezabudnuteľné."
"Ochhh...bozky. A čo ma to má trápiť, čo si cítila. Nezaujíma ma to. Nezaujímaš ma. Už mi daj pokoj, nechcem ťa už viac vidieť, zbohom.......navždy."
"Navždy, ale viem, že to nie si ty. Ty si iný. Neviem, čo sa to s tebou deje. Možno raz to zistím, aj keď cítim, že to bude neskoro.
Zbohom."
Vydýchol si, už to má za sebou. Bolo to ťažké, opustiť tú, ktorú miluje. Ale musel to. Vedel to už dávno, že raz sa to stane, ale prečo to vždy odkladal? Prečo jej to nemohol normálne povedať? On vedel prečo, nechcel jej zlomiť srdce, inak to nešlo. Áno, bol to ten najťažší, najtŕnistejší prechod na jeho ceste, Prechod, za ktorým nasledovala brána. Brána vykúpenia.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu