Hmlisto zahalený do našich spomienok
Na niečo, čo sa ani nemuselo stať.
Vietor dotvára tvoje mlčanie do dokonalosti
A možno vypovedá o tebe viac, ako by si chcel.
To isté mi robí dážď, hoci neprší
No Slnko ma z diaľky obchádza už roky.
Tvoj vietor stretol môj dážď,
Z toho nič dobré nevzíde, myslíme si obaja
A tak sa naše duše vyzliekajú z citov do naha
Aby zachránili to posledné, čo sa dá – lásku.
Mlčíš, ale vypovedáš o sebe veľa.
Prší a ja sa vzdávam,
odchádzam a zatváram za sebou všetky dvere
čo by mohli viesť späť do minulosti.
Vychádzam von a čakám studený dážď
A tvoj vietor.
Nič sa však nedeje, viem ale prečo,
Keďže po dlhom čase vidím svietiť Slnko.
Báseň
Komentuj
2 komenty k blogu
1
morbidustechnikus
2. 4.apríla 2009 22:02
Komu dáš kľúče od tých dverí? Lebo nie je ťažké zamknúť minulosť na klúčik, ale potom sa o ten klúčik starať.
Napíš svoj komentár