zameráš svoj cieľ.
Mňa ovládne žiaľ
už nedotknem sa tvojich pier.
Vietor rozveje naše vlasy
kde budeš spávať asi
keď dorazíš do neznáma
bolesť v srdci zmáha ma
a búrka ženie sa mi dušou
ruka túži písať tušom
na oblaky tajné správy
čo prečítaš si aj keď sa v diali
zahľadíš na modrú oblohu.
Akú asi má svet rozlohu
a ako ďaleko je najďalej
keď cestu nájsť je namáhavé
ak mapy neukazujú už nikam
svoje srdce už navždy uzamykám
pre teba to je už jasná vec,
ani teraz sa nezachováš ako zbabelec
a zamávaš mi šatkou na diaľku
v ruke zvieram od teba obálku
na večné časy schovaná
bude zatvorená až do rána
kde nájdem si ju po rokoch
keď kvety budem sadiť v oblokoch
a dávať pozor na deti
vtedy plamienok v srdci zasvieti
potom spomeniem si na teba
čo všetko si pre mňa znamenal
Vtedy, mnohé roky do zadu
keď v púšti našli sme oázu
s ktorej šťastie vyvieralo
na seba hľadeli sme zvedavo
dotyky boli prv nesmelé
a zábrany akoby s ocele
to boli časy mladosti
nesprevádzali ho len trpkosti
a potom zrazu si odišiel
v oáze len púšť z našich tiel
rozhostílo sa neznámo
ten kúsok už nepatril nám dvom.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár