November je vždy zvláštny. A možno len ja sám si ho komplikujem. Nie som jednoduchý, často nepasujem do vzorcov iných a často sa žiaľ nezmestím ani do svojej škatuľky od zápaliek. Ako teraz. A preto Ti píšem. Som ambivalentný, veď vieš. Raz absolútny introvert vo svojej žiadanej samote, inokedy extrovert, ktorý by sa najradšej rozkrájal na malé kúsky a rozdal. Táto druhá poloha je možno málokedy odpozorovateľná, je to skôr v podobe môjho vnútorného pocitu. Raz tak, potom úplne inak. Raz schovávajúci sa za rytmus, slovné hračky a strofy, inokedy kašľajúci na pravidlá, štruktúru a pravopisné chyby. Voľné písanie. D u š o t o k.
Sem-tam sa strácam sám v sebe. A v iných tiež. Nech to znie akokoľvek čudne, občas mám pocit, že mi veľa ľudí nestíha. Ale inokedy zas ja nestíham im. Som náročný na ľudí alebo skôr sa nedokážem s hocikým naladiť na jednu vlnu. Ale ak áno, tak poriadne. Nikdy v živote som nemal toľko dôverných priateľov, ako teraz. Ledva sa zmestíte na prsty jednej ruky a ja sa z toho veľmi teším. Ale...
Ale je november. A potom príde december a I remember december. V týchto mesiacoch buď získavam pôdu pod nohami alebo ju strácam. Nič medzi. Buď-alebo. Posledné dva roky som ju získal, momentálne ju, aspoň zatiaľ, strácam. Ako keby som bol v takom sivom medziobdobí, len netuším, medzi čím a čím je to obdobie a neistá nevedomosť ma momentálne ťaží. Teda, občas je všetko skvelé ale inokedy zas úplne nahovno a zase (skoro) nič medzi. A ak to skomprimujeme do jedného celku, dostaneme neistú šmýkajúcu sa podlahu, na ktorej sa ťažko stojí. Alebo menšie zemetrasenie, dajme tomu s magnitúdou 5,3. A ja trochu strácam rovnováhu, ale nepadám, lebo ma vždy chytia tí z prstov jednej ruky. A momentálne ma tak trochu chytáš Ty. A aj sám sa už celkom dobre viem chytiť. A tých 5,3 tiež nie je až tak veľa, ustál som už aj 7,8 aj s menšími dotrasmi. Ale ide o tú rovnováhu. Nemám ju. A neviem prečo. Alebo možno viem, ale potláčam si to do šuflíkov môjho podvedomia. A tvárim sa. Občas aj sám pred sebou.
Tenké nite spájajúce neistotu s neistotou, rozum so srdcom. Tlakový hrniec. Samoty, otázniky a nerovnováhy. Verím totiž v rovnováhu. Verím, že každý medziľudský vzťah by mal byť v rovnováhe. Dávaš, dostávaš, približne narovnako. A bez rovnováhy sa to nedá dlhodobo ustáť. Vieš čo? V minulosti som dával mojim „dávaniam“ voľný priebeh. Dostatočne som si neuvedomil koncept rovnováhy alebo mi jednoducho ani nenapadlo premýšľať nad tým. Až sa raz stalo, že som jednej osobe dal zo seba toľko, že som ju tým zadusil a tým zároveň aj seba. Áno, myslím tým ju. A nie, už dávno mi nechýba, no chýbam si sám sebe. Ak nechápeš, ako to myslím, pokojne sa ma spýtaj, keď budeme na pive v Čiernom psovi. Ešte stále mám veľmi rád otázky a veľmi sa vyžívam v rozhovoroch. Ale myslím tým Rozhovory, nie rozhovory. Hovoriť so spriaznenými ľuďmi a počúvať ich je v poslednom čase jedno z mojich najobľúbenejších spôsobov trávenia času. A naspäť k nej. Poviem Ti aj o tom, ako nás nedávno zhody okolností prinútili spať dve noci po sebe v jednej izbe. A bolo to čudné a zároveň aj veľmi fajn, dokázali sme sa dôverne Rozprávať do pol štvrtej v noci a nič sa medzi nami nestalo. Ani náznak. No dobre, myslel som na všeličo, fyzično a spomienky neoklameš, ale pššt. Keby bolo myslenie trestné, už by som možno sedel v Leopoldove neďaleko Ondreja Riga
A teda naspäť k tomu zaduseniu. Vieš, tak ako sa spieva v piesni Smother od Daughter: „I´m sorry if I smothered you“. A pred strachom z toho, že sa zase stanem sufokátorom, som začal racionálne limitovať komu a nakoľko sa budem rozdávať. A občas mám fakt chuť ponúknuť sa niekomu na tanieri nakrájaný na malé kusy, ale radšej to stopnem. Lebo nerovnováha. Ja viem, asi to tiež nie je ideálne, ale momentálne asi „najbezpečnejšie“. V lete som sa krájal na kusy a nemalo to zmysel, bola to zbytočná strata energie. Neľutujem to, ale nič mi to vlastne nedalo. Vieš, také niečo, ako keď máš pocit, že Ťa nejaká osoba začne brať ako samozrejmosť a tým pádom prestane dávať. A poserie sa to. Lebo nerovnováha. Zároveň však týmto prístupom občas dusím sám seba, lebo sa niekedy nemám ako a komu rozkrájať. Zase nerovnováha. A asi preto Ti píšem tento list.
Duša sa ťažko verbalizuje. Ak aj príde tá správna otázka v správnom čase, nie je jednoduché dostatočne odpovedať. Môj viacposchodový vnútorný svet sa niekedy veľmi ťažko konvertuje do písmen a slov. Dá sa s ňou hrať, je tvarovateľná a flexibilná, občas krásne pasuje do básní alebo do duše iného, ale zase je tam to Ale. Spomínaš si, keď sme kráčali spolu po Kapitulskej a veľmi silno a dlho sme sa priateľsky objali? Čas sa vtedy spomalil. Rád na to spomínam. Potrebujem také objatie.
Je zvláštne, ako občas žijem v textoch piesní alebo vo filmových scénach. Asi to bude tým spomínaným ťažkým verbalizovaním duše. Je jednoduchšie a akurátnejšie stotožniť a spojiť ten samotný pocit s nejakou vetou z pesničky alebo s časťou filmu. Človek si tak nemusí vytvárať vlastné vety, ktoré často nedokážu úplne vyjadriť to, čo cíti. Aj teraz som plný takýchto piesní. Mám v sebe „...like that hole in your boot, waiting to be fixed“ od Damiena Ricea, Monochrome od Yanna Tiersena, je tam teraz niečo aj od The National, trochu aj Dievča z Nitry od Brezovského, Tuším od Doroty Nvotovej a celé Jabloně od Zrní, ale tie nosím v sebe stále. Veď vieš. Duše načatý, uhlíky doutnají a tak. Inak, je zaujímavé, že ak by toto nebol písaný list, ale niečo internetové, mohol by som sem hneď pridať aj linky na tie piesne a Ty by si si v podstate okamžite mohla pichnúť slúchadlá do mojej duše a vypočuť si ju. Teda aspoň jej časť. Zvláštna predstava. A zároveň sa cítim ako Max, ktorý píše list Mary na písacom stroji, na ktorom mu chýba písmeno M. Akurát, že _ojou _ary si _o_entálne Ty.
Písať po dlhom čase list je inak dosť zvláštne. Naposledy som ho písal v decembri 2013 a ani to vlastne nebol klasický list, ale báseň. Ó áno, vraj romantik, ale už veľmi opatrný a umiernený. Zvláštne na tom je, že v momente zalepenia obálky pre mňa tá báseň prestala fyzicky existovať. Písal som ju len na ten papier, žiadna iná verzia nie je. Snáď tá jediná ešte existuje, aspoň na dne nejakého šuflíku.
Občas mi lezie na nervy virtuálny svet. Je to taká bublina. Pekná, príťažlivá, užitočná a prekonvertovateľná do reality, ale stále len bublina. Je paradoxné, že ak chceme s niekým komunikovať, presne vieme kam kliknúť v internetom svete, ale väčšinou možno ani netušíme, kde ten človek býva a na akú adresu máme prísť, ak tú osobu chceme alebo potrebujeme (alebo aj aj) súrne vidieť.
Asi už pomaly ukončím môj melancholický d u š o t o k. Ono to zas nie je až také zlé (vidíš, už asi 74. protiklad). Predstav si, po dlhšom čase mám s kými chodiť na koncerty a bol som opäť a skoro na deň presne po roku na Zrní a bolo to skvelé. Videl som ich naživo už tri a poltýkrát (ako sa to píše správne?!), lebo to prvé sa úplne neráta, vtedy som ešte nebol veľmi zrnivý. Vieš, vtedy na Pohode. A ako som už naznačoval, mám skvelých ľudí v mojom živote. Inak, aj v tomto som dosť ambi. Sám sa nepovažujem za prototyp pozitívneho človeka (čím, ale netvrdím, že som zákonite negatívny) a takí pozitívni ríbezľákovo-tmavopivoví ľudia s krásnym postojom k životu robia veľmi dobre mojej duši a stávam sa pri nich pozitívnym aj ja. Zároveň ale občas potrebujem aj sedieť s niekým na káve, nadávať na všetko a hovoriť o tom, ako je svet strašne napi*u. Tzv. dvojité depresso (alebo iný nápoj). A v tomto smere som úplne v rovnováhe, mám takých aj takých Človekov a mám ich rád, takže môj list vlastne končím pozitívne. A rovnako som rád, že mám Teba a dúfam, že sa čím skôr stretneme, možno aj na tej Kapitulskej, lebo však pôjdeme do Čierneho psa a opijeme sa z piva s medovinou.
Maj sa krásne a teším sa na Tvoju odpoveď.
S pozdravom, T.
Pseudoblog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
popolcek
11. 11.novembra 2015 22:10
máš skvelý vkus !
4
ako taky inteligentny, sposobny clovek, moze pocuvat damiena ricea? nevadi, zvysok to zachranil, aj ked viac mi sedi na teba poezia, lahsie sa cita... ovela lahsie
5
@skvrnka Občas skvelý, občas neznesiteľný. Protiklady A ďakujem!
@antifunebracka Čo je na ňom zlé? Nedám na neho dopustiť. A veru, poézia sa aj ľahšie píše... Vďaka
@antifunebracka Čo je na ňom zlé? Nedám na neho dopustiť. A veru, poézia sa aj ľahšie píše... Vďaka
6
plytke texty, neoriginalny zvuk, slaba hudba, pozerskost... ako 1clenna verzia mumford & sons a ja zas poeziu absolutne nvm pisat
7
Som z toho v keli. Uz ma celkom unavuje chvalit ta a hikat nad vsetkym co napises, resp. nad vsetkym co od teba citam, ale zas sa to stalo. Avsak nie v tom zmysle, ze som paf zo stylu Tvojho pisania, zo skladby viet, zo spojenia slov, z myslienok, ktore mam pocit ze su nemozne vyslovenia - a ty to dokazes - čo som inokedy naozaj paf...
Ale z toho, Čo som si zas prečítala. Že tolko toho z tohoto tu na mna sedí. A nie tak sedí ako ked si prečítam 10 voľných veršoch kadekoho zmordovaného životom alebo hľadajúceho sám seba alebo v tej chvíli zmietajúceho sa v bezsmernej láske - ale tak sedí, že proste Sedí. Tá nerovnováha, to rozdávanie, to buď-alebo, to kde som vlastne, kto som vlastne a čo tu robím a prečo a ako a dokedy a že som raz tam a potom tam, taká ale aj úplne protikladná.. a že sa občas strácam sama v sebe.. a že som tiež dvojité depresso.
A tie Rozhovory, aj ja by som sa s tebou mám pocit strasne rada Rozprávala.
Milý T,
len ďakujem, že nie som sama.
PS: ..ona, S, odpísala?
S vďakou, E.
Ale z toho, Čo som si zas prečítala. Že tolko toho z tohoto tu na mna sedí. A nie tak sedí ako ked si prečítam 10 voľných veršoch kadekoho zmordovaného životom alebo hľadajúceho sám seba alebo v tej chvíli zmietajúceho sa v bezsmernej láske - ale tak sedí, že proste Sedí. Tá nerovnováha, to rozdávanie, to buď-alebo, to kde som vlastne, kto som vlastne a čo tu robím a prečo a ako a dokedy a že som raz tam a potom tam, taká ale aj úplne protikladná.. a že sa občas strácam sama v sebe.. a že som tiež dvojité depresso.
A tie Rozhovory, aj ja by som sa s tebou mám pocit strasne rada Rozprávala.
Milý T,
len ďakujem, že nie som sama.
PS: ..ona, S, odpísala?
S vďakou, E.
Napíš svoj komentár