Môj mierne dosť beletrizovaný životopis:)

Písal sa rok 1994.Pre niektorých rok ničím výnimočný, no pre mojich rodičov, rok plný napätia a očakávania. Kalendár bol otočený na siedmej strane a svietilo v ňom číslo 22, meniny oslavovala Magdaléna. Presne tak, bol júl, von pálilo slnko a moju mamu začali trápiť pôrodné bolesti. Večer zároveň s večerným filmom o 20:00 som prišla na svet ja, ďalší obyvateľ mesta Martin.

Bola som dieťa ako každé iné, no mojim rodičom sa ich prvorodená dcéra zdala výnimočná a dlho sa nevedeli rozhodnúť, čo bude stáť v mojom rodnom liste v kolónke "meno". Keď konečne nastal čas, kedy ma každý prestal oslovovať "Mirkine a Rasťove dieťa", dostala som meno Barbora. Áno, Barbora, a tak s týmto menom zdolávam životné cesty dodnes.

Rástla som pomaly, no čo nevidieť boli zaznamenané moje prvé zuby, kroky, vzostupy i pády. Až nastal čas a malá, rodičmi milovaná, blondína nastúpila do škôlky. Dodnes si pamätám ako som bola v každej škôlkárskej triede učiteľkiným anjelikom, no pritom som bola škodoradostné i neposlušné dieťa.

Keď sa kniha môjho života otvorila na šiestej strane, rodičia ma zapísali do Základnej školy na ulici Pavla Mudroňa v Martine. Dňa 2. septembra mi veru nebolo všetko jedno a s trasúcimi sa kolenami i rýchlo búšiacim srdom som chytila mamu za ruku, a kráčala do osudovej budovy čo najpomalšie sa dalo. Presne tak ako sa v tomto čase mamina a otcova cesta rozdelila a každý šiel svojím smerom, moja cesta a cesta malého dievčatka s vrkočmi sa spojila na ďalších osem rokov. Čas plynul a ja som prechádzala prvými školskými i životnými skúškami. Prešla som si prvými hádkami, sklamaniami, láskami, trápeniami ale aj radosťami. Ako žiačke piatej triedy sa ku mne dostala veľmi radostná informácia o maminom tehotenstve a už 29. januára 2006 som sa mohla tešiť z malej sestričky Lei. Ani som sa nenazdala a už som oslavovala 14. narodeniny, stála oboma nohami v deviatom ročníku a vyberala si strednú školu. Práve v tomto čase som si našla svoju spriaznenú dušu a pochopila čo je to kamarátstvo. Za takú kamarátku, akú som ja dostala je slovami málo poďakovať a keby som verila v Boha, modlím sa, a ďakujem za ňu minimálne päť krát do dňa. 2. septembra 2009 som pocítila presne rovnakú nervozitu ako pred deviatimi rokmi a s mojou kamarátkou sme prekonali prvú veľkú skúšku. Každá na inú školu, ale zvládli sme to. Dnes už krásnych osem mesiacov navštevujem Gymnázium Viliama Paulínyho-Tótha v Martine a vôbec svoj výber neľutujem. Mám neopísateľne skvelý triedny kolektív a fantastického triedneho profesora. Uvidíme čo budúcnosť prinesie, ale dúfam že sa mi bude dariť minimálne tak ako sa mi darilo do dnes.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu