„Je to kurva špinavá!!! Hahaaaaaaaaa!!!“ veselo vyletelo z Pepeho. „Yeah je to kokot sprostý!!!“ dodal som aj ešte veselšie. Nálada sa stupňovala a vzduch pod nadávkami stále viac hustol, keď zrazu všade zhasli pouličné lampy a obklopila nás tma. Zo svetlom sa stratili aj hluk a dobrá nálada a vystriedalo ich ticho. „Piči.“ zaklial Pepe. Ja som sa nezmohol ani na nadávku. Všetko by bolo v poriadku a nič by sa nám nezdalo nič čudné na náhle zhasnutých lampách, keby sme pred chvíľkou neboli nadávali na Satana. Chvíľu sme kráčali v tichu, každý zamyslený nad tým, čo sa práve stalo... „Pepe stoj.“ preťal ticho môj hlas po pár metroch. „Stratil som rukavicu.“ Tak sme sa začali vracať po ceste po ktorej sme prišli. Moje oči blúdili po zemi a hľadali rukavicu. Nemalo by byť ťažké nájsť ju, bola čierna na snehu sa mala ľahko vynímať. „Kde je tá rukavica, dofaka?“ strelil som otázku do vzduchu skôr pre seba ako pre Pepeho. Už sme sa vrátili na miesto kde som si pamätal, že som ju isto mal a nič sme nenašli. Potom mi prišla na um geniálna myšlienka. Vlastne nebola až taká geniálna, skôr mi to pripadalo ako zúfalý pokus. Moje myšlienky sa obrátili k tomu, ktorého Satan najviac nenávidí. Poprosil som ho o pomoc. Nič sa nestalo. Smola no. Nie je pes, ktorý príde na pomoc na každé zavolanie.... Vtom sa rozblikali lampy. „Super, rozsvecujú sa. Takto ju ľahšie nájdeme.“ pomyslel som si. No mýlil som sa. Rozsvietila sa jedna jediná. A ja som nemohol uveriť vlastným očiam. Presne pod ňou ležala moja rukavica........
„....chápeš sú to ešte len deti, stále je tu šanca aj keď len malá, že dostanú rozum. Počul si ich, rozprávajú, ale sami tomu neveria.“ hovorím Pepeho. Práve sa rozprávame o „našich“ „nacistoch“ (aby ste si o nich utvorili dokonalý obraz: pred týždňom sa z nich nečakane stali hip-hoperi...). „Raz sa budú smiať sami na sebe akí boli sprostí....“ Vtom si spomínam, že je tu niekto iný, ktorý stojí za väčšiu nenávisť ako tamtí. Skláňam sa k zemi a len tak z rozmaru začínam písať do snehovej popraše na asfalte. Pepe čosi začal hovoriť, no ja sa sústreďujem na svoj nápis. V snehu sa už skvie veľké ANTI. Pepe medzitým vymenováva, všetky módne trendy, ktoré naši milí nacisti už vystriedali a prská nadávky. Ja medzitým stíham dopísať ďalšie písmená: SATA. Dokončujem N a vnímam otravný brechot psov. Hotovo! A v tom istom momente, v tej istej milisekunde ako som dokončil N zhasínajú všetky pouličné svetlá. „Dooooooooofaka.“ vylezie zo mňa. „Čo sa deje?“ pýta sa začudovaný Pepe. „Pepe... Ja som tam napísal antisatan.“ Pepe zakľaje. Ticho. Psy už zrazu nebrešú. Vystrašilo ich to zhasnutie svetiel alebo niečo iné? Smejem sa. Je to normálne. Takmer vždy keď ma chytá zúfalstvo, smejem sa. A vtedy mi Pepe dáva jednu z najväčších lekcií akú som kedy zažil. Lampy sa rozblikávajú a znova začínajú svietiť. Vzrušene diskutujeme o tom čo sa stalo. „...ale na stotinu presne v tom momente ako som to dopísal... A si si všimol? Aj psy prestali brechať...“ „Tak to bol iný moment keď si mi povedal, že čo si tam napísal...“ pritakáva Pepe „... potom som si pomyslel: Michael heeeeeeeellllllp! A tie svetlá začali blikať a potom sa rozsvietili.“ Prichádzame na rázcestie a každý sa poberáme svojim smerom. Zamyslel som sa. Moji ľudia, vrátane Pepeho zvyknú položartom hovoriť, že dúfajú, že ich potiahnem do toho neba, veď ja ho mám isté, keď som taký „svätuškár“. Hoci vo vnútri mi moja pýcha navrávala, že tomu tak naozaj je, ja som o tom vždy o tom pochyboval. Ten moment ma však prinútil zamyslieť sa nad svojou vierou. Prečo aj mňa nenapadlo obrátiť sa s volaním o pomoc na Boha, alebo aspoň na Michaela, ako to spravil Pepe? Bolo to len tým, že Pepe vie vždy v skratových situáciách reagovať pohotovejšie ako ja? Neviem....
Tak tu sú dva podľa mňa dosť zaujímavé náhodné zážitky. Ak máte tiež nejaké zážitky týkajúce hocijakej zvláštnej náhody alebo súhry okolností, tak neváhajte a podeľte sa o ne: napíšte ich do komentárov k tomuto blogu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár