Ale pozor, moja múza sa urazila a tak ma kopla do môjho uboleného ramena, že ma predsa niečo napadá... Nuž nechajme sa prekvapiť.
To rameno bude teda moja najväčšia inšpirácia. Takže pekne poporiadku.
Každý môj víkend za posledných pár mesiacov nabral relatívne znesiteľný stereotyp. Aj keď proti stereotypom všeobecne bojujem. Piatok, z roboty domov, von so psom ( väčšinou len na pár minút, inokedy rovno aj s ním ku Sonke), potom do mesta a nadránom domov. Ale tento víkend, aby som sa nezbláznila zo stereotypu, som sa musela luxusne vyplieskať. Idem si von z vchodu, v jednej ruke pes, v druhej ruke smeti a zrazu som na zemi, cítim tupú bolesť v ľavom ramene a bohapusto nadávam na debila, čo tú poondiatu mriežku nedal naspäť, keď už ráčil pozametať. To by ste asi museli žiť v bytovke, aby ste pochopili debilitu niektorých dôchodcov, keď celý deň nemajú čo robiť, ale upratovať spoločné priestory musia zásadne o pol 9 večer. Tak ako si tam ležím a nadávam, pomaly sa zbieram, chytám si psa, kolektivizujem smeti, ozve sa spoza mňa: " A vy čo ste si nedali pozor?!". Len vďaka môjmu pudu sebazáchovy a nejakej pochybnej vrodenej úcty k starým nepríjemnym ženám si tetka neodniesla spŕšku nadávok, ale len nepríjemny pohľad a niečo odmrmlané nezrozumiteľné namiesto odpovede. Ako vyslovene úrazový typ mi hneď bolo jasné, že to rameno nebude len tak v poriadku a že asi by bolo vhodné ísť s tým niekde na pohotovosť. Ale veď je sobota, v Ski semaforparty a rameno je len rameno, nikde mi neujde a aj zajtra keď sa preberiem z kómy tam bude a ak sa podarí možno už ani bolieť nebude. Ale ani Ski, ani kóma sa nekonali, pretože neznesiteľná bolesť sa ohlásila ešte skôr ako som sa stihla vrátiť ku Sonke. Ako večný optimista, som si švihla 2 kusy ružových tabletiek, zapila čajom proti stresu a pokojne sledovala filmy v spoločosti priateľov az do druhého dňa. Hneď ráno ma ale prebralo zo šoku, keď som sa pozrela na ruku, že ju mám asi dvojnásobnú oproti jej zvyčajnej veľkosti a nejakú jemne nafialovelú. Díky bohu, že sa nekonalo Ski.
Samozrejme, silná žena (teraz nehovorím o osobnosti, skôr o prahu bolesti), si dala ďalšie dve tabletky škaredej farby a prespala pol dňa. O 3 ma vyzdvihol realiťák, šli sme sa pozrieť na jeden domek do blízkej dediny, a keď som cítila každý hrb aj hrbček na ceste rovno v ramene, uvedomila som si, že tudy cesta nevede a rovno z dediny ma milý Peter odviezol na pohotovosť.
Bola som až očarená, že tam nikto nebol, predomnou len jedna už zasádrovaná žena, tak som sa pekne posadila a čakala. Za pár minút sa objavila sestrička, ktorá vyzerala, že ju niečo bolí viac ako mňa a poslala ma na rontgen. Keď som poslušne odcupkala s hotovým snímkom späť, ocitla som sa zoči-voči môjmu, teda ošetrujúcemu lekárovi. Chalan vyzeral tak na čerstvo ukončenú školu, akoby si len na prax odskočil na podarenú mikulášsku úrazovku. Po niekoľkých minútach vytrvalého skúmania snímku a tichej diskusii s vyľakanou sestričkou sa ku mne otočil a hovorí :" Pošleme vás slečna na ten rontgen ešte raz, nejaké je to nejasné." No fajn, tak to sa potom môžem rovno prihlásiť do Mochoviec ako nová pracovná sila Zn. žiari v tme. Chudák, na tom rontgene vyhotovil ďalšie dve snímky a poslal ma s pánom bohom, že nech mu tam už ani nechodím, lebo si to s tým mladým vyrieši. Tak som sa s malou dušičkou odobrala späť do ambulancie, v ruke dve na pohľad rovnaké snímky. Mladý pán doktor sa zadíval poriadne, ešte si aj prisvietil a hovorí :" No, ničo tam bolo, najskôr vyskočené, ale vrátilo sa to naspäť takže to budete mať len ponaťahované svalstvo, preto to taknepríjemne bolí." Dobre, hovorím si, to bude v pohode, povedal mi, čo si myslí a nechá ma tak...To by som ja nebola, keby sa akurát vtedy Pán Doktor nerozhodol, že si skúsi svoje schopnosti a nezačal mi rameno ohýbyť do všetkých svetových strán. No mala som dosť aby som mu zdravou rukou nepredviedla skvelý forehand. Keď uznal, že už kričím dosť, a že si splnil svoju povinnosť zahrať sa na profesionála, pustil ma, dal mi trojcípu šatku namiesto fixácie a po zaplatení dvojeurového poplatku za dvadsať minút týrania ma pustil domov.
A tak tu teraz sedím, klepkám do notebooku jednou rukou a ako poctivý pacient poznačený surovosťou pseudodoktora mám ruku zavesenú v trojcípej šatke, nadopovaná ružovými tabletkami.
Asi začnem mať tú farbu rada.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
snehovavlocka
28. 3.marca 2011 18:47
Nepríjemné... Nabudúce ťa hádam už kopne tam, kam treba.
Napíš svoj komentár