stretla som dievča, čo volalo sa Priateľka.
Mala dlhé, hnedé vlasy a na perách smiech
nespriateliť sa s ňou by bol veľký hriech.
Podala mi svoju ruku, nech sa jej chytím,
jej duch celý šťastím žiaril a ten môj bol s ním.
Odvtedy pár rokov prešlo, keď kráčajúc spolu
spod svojich nôh krok za krokom odháňame smolu.
A keď pomoc potrebujem, vždy mi ruku podá.
Je priehľadná, avšak silná, tak ako aj voda:
Keď na niekom trpkosť vidí, hneď ju z neho zmyje
ak však smútok jej tvár značí, do vĺn si ho skryje.
Nech sa niekto bude snažiť zdolať toto puto,
straty času budú veľké – až mu bude ľúto.
Či o rok, či o storočie, vždy tu pre mňa bude,
nech sa trasie každý jeden priateľstva zlodej.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár