Tuto to je:
Bol chladný večer a člen dedinskej stráže, Byron, stál na strážnici, drevenej veže na štyroch podporných stĺpoch. V diaľke videl ohne osady drevorubcov, ktorý občas obchodovali s dedinou kde Byron žil, Hodovnicami. Hodovnice boli jednou z mála roľníckych dedín v okolí a to im zabezpečovalo dostatok ostatných surovín, keďže vymieňali za obilie a iné potraviny všetko čo potrebovali. A potrebovali toho veľa, ako napríklad drevo, kovy, kožušiny a mnohé iné.
Hodovnice mali v posledných rokoch šťastie, keďže mali dobrú úrodu rok čo rok a za to ďakovali bohyni Alare, bohyni zeme, a dedinčania si mohli dovoliť obchodovať vo veľkom a to pomohlo dostať sa im z dlhov, ktoré si narobili pred mnohými rokmi, keď ich osadu sužovali nájazdy elfov z okolitých lesov.
Byron potriasol hlavou aby zahnal nepríjemné spomienky na časy keď v okolí bojovali elfovia a vraždili, vypaľovali a dopúšťali sa rôznych iných zverstiev.
Znovu skontroloval okolité ohne a hranicu lesa, ktorý obklopoval celý severný okraj Hodovníc. Pousmial sa nad jednou spomienkou keď boli ďakovať Alare za dobrú úrodu. Stáli vtedy vybraných desať chlapcov a desať dievčat v kruhoch a tancovali okolo drevenej podobizne Alary, ktorá stála na kopci na hranici lesa. Tanec trval celú noc, horeli ohne, ľudia hodovali, pili, tancovali a vzdávali hold za dobrú úrodu. Byron bol vtedy vybraný medzi desiatkou chlapcov a práve tam stretol Katrinu, dievčinu, ktorú miloval.
Znovu potriasol hlavou aby tento krát zahnal pekné myšlienky, ktoré by ho iba odvádzali od jeho novej povinnosti, strážneho. K tejto práci, či službe sa dostal pred desiatimi dňami, keď do dediny prišiel istý seržant Gramel z kráľovskej armády, bol to už plešatý a postarší muž, ale napriek jeho veku bol nesmierne čulý. Seržant Gramel mal za úlohu vycvičiť minimálne tucet chlapcov na vojakov a postaviť ich na stráž ich rodnej dediny. Keďže dedinčania ledva nazbierali desať potrebných chlapcov pre rituál vďaky, rozhodli sa, že pozvú aj niekoľkých súcich chlapcov z drevorubačskej dediny. Takto horko-ťažko nazbierali potrebných dvanásť chlapcov. Seržant okamžite začal s výcvikom. So sebou si priniesol na voze nejaké cvičné zbrane a niekoľko skutočných. Bolo tam napríklad päť halapartien, s ktorými sa učili zaobchádzať tí najsilnejší spomedzi budúcich vojakov. Ostatní sa vybavili domáckymi zbraňami akými boli sekere, cepy a podomácky vyrobené kyje a palcáty. Seržant bol nadmieru spokojný s tým ako výcvik pokročil za celý týždeň, čo ho viedol, že ustanovil pravidlo, ktoré bolo v zásade také, že každú noc dvaja chlapci držali na striedačku stráž v starej veži, strážnici, ako ju nazval seržant Gramel.
Dnes to bol Byron a Ondrej, Byronov dobrý priateľ už od detstva. Ondro držal stráž od chvíle ako zapadlo slnko až po tú, keď miestny duchovný, starý druid, čo žil v dedine, nezapálil Polnočný oheň. Vtedy si stráž vzal Byron. Ten stál v zime na strážnici zabalený v deke a plášti, ktorý mal prehodený cez prešívanicu, ktorú mu ušila matka pred dvoma rokmi. Za opaskom mal svoj lovecký nôž a o stenu strážnice, ktorá bola už dobrých pätnásť rokov bez strechy, mal opretú svoju sekeru. Tá patrila pôvodne jeho dedovi, ktorý si ju priniesol z ciest po horách. Vždy vravel, že ju raz dostane Byron, keďže bol prostredným synom a jeho straší brat šiel pracovať do mlyna, kde robil aj jeho otec, mlynár Forbo, dostal Byron túto zbraň, opradenú mnohými historkami jeho starého otca.
Byron pozrel láskyplne na svoju zbraň a potom znovu uprel pohľad na hranicu lesa. Nič sa tam nehýbalo, čo nebolo nijako nezvyčajné, keďže v okolí boli asi tri drevorubačské osady a drevorubači odohnali alebo vylovili väčšinu zveri, ktorá tu žila.
Byron si utiahol deku pevnejšie okolo tela. Okolo bola tma, až na slabé svetlo vydávajúce fakľa, zavesená na strážnici. Svetlo vydával aj Strieborný mesiac, ktorý v tú noc putoval sám po oblohe. Inokedy bol sprevádzaný jedným z jeho bratov, Krvavým alebo Temným mesiacom, ktoré ale dnes na oblohu nevyšli. Ticho noci prehlušovalo len chrápanie Ondreja, ležiaceho v dekách a kožušinách vedľa Byrona.
Kdesi v diaľke zavyl vlk. Byron mu nevenoval pozornosť, vlkov v okolí už bolo málo a tí čo ostali sa vyhýbali ľudským obydliam. Okrem toho zvuk tohto vlka sa vzďaľoval, namiesto toho aby sa približoval. Zrejme smeroval hlbšie do lesa na Sever.
Byron si vydýchol a konečne si sadol na podlahu strážnice. Bola pokrytá niekoľkými jednoduchými dekami a kožušinami. Otvoril čutoru a napil sa pálenky, ktorú prepašoval Ondrej. Bola to stará dobrá slivovica zo susednej dediny, zvanej Grimerovce. Grimerovce preto lebo ich založili istý bratia Grimerovci, známi dobrodruhovia a snáď j žoldnieri z okolia. Boli známi najmä pre ich zručnosť v boji proti elfom pred rokmi.
Byron sa znova zahĺbil do svojich myšlienok, spomienok a iných vecí, že napokon zaspal. Čo si nevšimol boli tri postavy, čo vychádzali z lesa, ktorý bol všeobecne známy ako Severný les, lesa, ktorý susedil z Hodovnicami, dvoma drevorubačskými dedinami a Grimerovcami v okolí. Z toho lesa sa v ten večer vyšla smrť.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
2
Paráda Romane. Už len tento začiatok som hltal ako Witchera...ale aj tak sekery...chýbali tomu ako by to millerová povedala nejaké smooth transitional sentences....niečo mi na tom nesedelo ale príbeh všetka česť..možno že sa aj ja konečne dostanem k písaniu
Napíš svoj komentár
PS: Díki že si mi pripomenul že si mám pripraviť niečo a George Gordon Byronovy