Faeth, ktorý sa na nájazdoch zúčasťnoval, svoje činy ospravedlňoval tým, že to boli ľudia, čo ich napadli prvý a vyhnali ich z domovov do neúrodných hôr. Takto sa snažil potlačiť krik detí, ktorý ho budil v noci zo sna. Krik detí budil aj ostatných vojakov a členov výpravy, len Ganahaia nie. On totiž nespal.
Trvalo to tri týždne a zatiaľ sa elfskej trestnej výprave nepostavil jediný schopný vojak ľudského kráľovstva, cez ktoré prechádzali. Faeth nevedel ako sa toto kráľovstvo volá a ani ho to nezaujímalo. Postupne vpadol do istej rutiny prepadov a násilia, že mu začalo byť všetko jedno. Všetko bolo jedno jemu i jeho spolubojovníkom.
Napokon sa stalo nevyhnuteľné. Elfská trestná výprava prišla do oblasti, ktorú miestny ľudia volajú Dreviny, kde sa nachádzajú dediny ako Hodovnice a Grimerovce.
„Vojsko rozdelíme na tri prúdy. Jeden zaútoči na roľnícku osadu najuhu, druhá na dedinu na juhozápade a tretia na drevorubačské osady v okolí,“ povedal Ganahai svoj plán dôstojníkom jeho armády, medzi ktorými bol aj Faeth a jeho priateľ Rel-Faen.
„Kto povedie útok na juh?“ opýtal sa jeden zo starších dôstojníkov, s hodnostou kapitána. Ganahai sa naneho významne pozrel a po tvári sa mu rozlial úsmev. Elf sa postavil do svojej plnej výšky a oznámil: „Ja, Faeth a Rel-Faen pôjdeme na juh. Ja budem veliteľom. Gramath, Esrof a Thais pôjdu na juhozápad a Luistos a Dalior povedú oddelené útoky na osady v okolí. To je všetko. Útok bude zajtra v noci, dnešnú noc využijeme na rozmiestnenie vojska. Odchod!“ rozkázal Ganahai a otočil sa ku svojmu stolu pokrytému hŕbou pergamenov a máp. V jeho sten neostal nik, aspoň to tak vyzeralo. Z tieňa, ktorý vrhala olejová lampa však vyšla postava v dlhom plášti a kapucni, spod ktorej zažiarili dva zlaté kruhy.
„Výborne, Ganahai, všetko ide podľa plánu,“ povedala hlbokým, ale upokojujúcim hlasom postava so zlatými očami. „Urudar je na teba hrdý, si dobrý služobník, Ganahai.“
„Ďakujem, Mocný, robím čo môžem. No všetko sa ukáže až prídeme do Nor-selmu, tam sa ukáže pravá sila mojej armády.“
„Daj si pozor, Ganahai,“ vztýčila varovne ruku postava Mocného. „Daj si pozor na svojich dôstojníkov, sú ti síce oddaní čo sa týka vraždenia ľudí,“ to slovo skoro vypľul, „ale neviem či ti ostanú verní aj v otázke Nor-selmu.“
„Čo mám teda robiť?“ vzhliadol od stola na vysokú postavu, ktorej tvar sa začal meniť, zmenšovať a zase zvyšovať. „Čo mám robiť, ó Mocný?“
Zmeny ustali a Mocný ostal v novej podobe nízkeho elfa, mladíka odetého do prostých šiat a opásaného krátkym, zahnutým mečom. Už nepodobal na božskú bytosť, ktorú Ganahai volal Mocný. „Zajtra večer, hneď ako sa skončia boje, priveď mi svojich dôstojníkov, ja im ukážem správnu cestu,“ povedal hlasom, ktorý akoby nepatril k telu, ktoré si Mocný vybral. „Zajtra po bojoch sa tu stretneme,“ povedal Mocný a zmizol v tieňoch.
Ganahai síce nechápal prečo si Mocný vybral práve toto prestrojenie, ale neodvažoval sa pochybovať o Mocnom, vyslancom samotného Urudara, Ganahaiovho pána. „Nech je jeho meno navždy pochválené,“ pomyslel si Ganahai a usadol k mapám.
Byron sa prebudil na zvuk praskajúcich vetvičiek. Pomaly sa nahol nad hranu strážnice, ale nič nevidel, usúdil teda, že to bol niektorý z dedinských psov. No keď sa vrátil do svojho pelechu, znovu započul praskanie, ale tento krát to nebolo praskanie vetví, ale skôr kostí. Že by sa mu to len zdalo?
Znepokojení zvukmi sa nahol ešte raz, dole sa niečo hýbalo. Neopísateľné matné obrysy.
„Hej!“ zvolal Byron dolu, „Kto ste tam dole? Seržant, ste to vy?“ No ako odpoveď sa mu dostal šíp vystrelený z luku, Byron sa rýchlo vrhol nazad a ledva ledva, že ho minul. „Ondro!“ vydral sa mu zo stiahnutého hrdla výkrik. No jeho pokusy zobudiť jeho spiaceho priateľa, Byron nikdy nepochopil ako môže niekto tak tvrdo spať, prerušili kroky na rebríku. Plaziac sa schmatol sekeru a kŕčovito ju zvierajúc čakal. No a dočkal sa. Z diery v podlahe sa objavila plavá hlava so špicatými ušami, elf. Jeho hnedé oči doslova sršali nenávisťou, hraničiacou so šialenstvom.
Byron nečakal a udrel sekerou, lebka praskla a na Byrona vytryskla mozgová krv zmiešaná s úlomkami lebky. Elfovo telo sa zviezlo vlastnou váhou dolu na zem. Našťastie tento incident prebudil Ondra, ktorý neveriacky hľadel na Byrona pokrytého krvou.
„Zvoň!“ skríkol Byron na Ondra, ktorý sa ledva vyštveral na všetky štyri a schmatol lano od zvonu, pripevneného na stenu strážnice. No zvoniť nebolo treba. Hodovnice boli totiž už z polovice zachvátené plameňmi a seržant Gramel okolo seba už stihol zostaviť malú ozbrojenú skupinu, on sám v krúžkovej košeli vyzbrojený kušou a krátkym mečom stál na jej čele.
Keď Ondrej zistil, že zvoniť je zbytočné vrhol sa späť ku svojmu pelechu a vytiahol odtiaľ luk a šípi. Byrona veľmi povzbudila vidina jeho spoločníka ako strieľa do nepriateľa a sám sa rozhodol zakročiť. Nevadila mu ani skutočnosť, že Ondrej ledva niečo trafil.
Byron zoskočil na mŕtvolu elfa, ktorého len pred nedávnom skolil a sekeru držiac obojruč sa vydal vpred. Po pár krokoch sa otočil a zavolal na Ondreja, ktorý ešte stále kropil nepriateľa zo strážnice. No Byronove slová prerušil nepríčetný výkrik elfa odetého len do nohavíc a kožušiny. Byron len tak tak vykryl útočníkov krátky zahnutý meč a sám zasadil úder, no elf nedbal na krvácajúce rameno a pokračoval v besnom útoku. No jeho údery zastavil šíp, ktorý bol nepochybne vystrelený zo strážnice Ondrejom. Byron sa radostne obrátil na neho a zvolal nech ide dolu a spravil dobre, pretože uvidel bandu asi štyroch elfov ako sa rozbehli ku strážnej veži.
Byron sám sa tam rozbehol, ale jeho kroky zastavila ozrutná postava vysokého elfa v šupinovej zbroji. V ruke zvieral zahnutý meč, ktorý bol celý namočený v krvi nevinných. Byrona náhle popadla zúrivosť a vrhol sa naproti elfovi, ten ho obratne odzbrojil a jedným kopom ho zrazil k zemi. Napriahol sa aby zasadil posledný úder, ale uprostred pohybu sa zastavil uštedril Byronovi ešte jeden kopanec a vzdialil sa. Práve pohnutie mysle elfa, ktorý je známy ako Faeth, zachránilo Byronovi život. Faethov osud sa potom odvíjal zaujímavým smerom a rovnako aj osud Byrona, ktorý ale teraz padol do náručia milosrdnej pani, bezvedomia.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
cerwik
31. 8.augusta 2008 14:57
Plaziac sa schmatol sekeru a kŕčovito ju zvierajúc čakal. No a dočkal sa. Az na tu druhuvetu je to dobre
Napíš svoj komentár