Žijem tu viac ako sto rokov. Ako je to možné? Narodila som sa ako upír. Volám sa Tania, je mi skoro 400 rokov, už to radšej ani nepočítam. Viete, čo je na mojom živote najlepšie? Láska k vlkolakovi. Bola to nádherná žena a jej oči, ktoré žiarili modrou oblohou ma doslova zviedli. Poznali sme sa dlho, ale potajmo sme sa schádzali. Každý raz sme sa zišli niekde inde. Báli sme sa byť na rovnakých miestach. Ako sa volala? Mala dosť netradičné meno, jej meno je Maite. Mali sme sa stretnúť na jednej opustenej pláži. Bola krásna a málokto sa k nej dostal. Viedla ňou štrbina skaliska, cez ktorú sa ľudia neodvážili chodiť. Báli sa, že by ich tam mohlo niečo zabiť, pre nás to bolo ako stvorené miesto. Prišla som tam a ona už ma tam čakala. Neskutočný to pocit, keď tam prídete a ona tam už na vás vrelo čaká.

Podišla som potichu k nej a objala ju zozadu. ,,Ahoj."

,,Ahoj, už ťa tu čakám. Už celkom dlho, kdeže si sa mi túlala?" zašepkala mi do ucha.

,,Túlala som sa po lese ako vždy. Hľadala som si niečo na jedlo. Nemôžem zabíjať ľudí, to si mi predsa zakázala," nahodila som nevinné oči.

,,Dobre robíš," pobozkala ma. ,,Nechcem, aby si im ubližovala. Si iná. To na tebe milujem. Ani nevieš ako. Sme spolu viac ako štyri roky."

,,Viem, preto sa toto na sebe snažím zmeniť. Ty si, to čo chcem," pritúlila som sa k nej.

Hrali ma jej dotyky, boli neskutočné. Mala som z nej husiu kožu, ktorá mi chodila po tebe. S ňou som sa tak vždy cítila a neviem ani prečo. Vrhla som sa po nej. Zvalila som ju na piesok a začala som ju bozkávať. Neodolala som vášni, vždy to medzi nami iskrilo. Zakázanie ovocie nám najviac chutilo, už len kvôli tomu, že nenávisť vlkolakov a upírov siahala do neznáma.

Vo vzduchu vládla vášeň, pokoj a ticho. Bozky lietali po tvári, krku a tele.

Ticho zatienilo známe vrčanie. Obe sme sa obzreli okolo seba. Uvideli sme ďalších vlkolakov. Neboli dvakrát nadšený z toho, čo videli. Strhol sa boj medzi vlkolakmi a Maite. Bránila ma, lenže bolo ich na ňu veľa. Uzemnili ju a dvaja sa rozbehli ku mne.

,,Uteč!" vykríkla Maite.

Začala som bežať, bežala som po dlhej pláži k štrbine, aby som mohla utiecť. Zakopla som o koreň stromu a padla. Chytili ma za nohu. Potiahli ma k nim a premenili sa.

,,Maite! Porušila si zákony! Takže si zaslúžite obe smrť! Prvá bude ona. Potom ty. Takže sa pozeraj!" povedal jeden z nich.

,,Nie! To nie! Ona za nič nemôže! Nie je ako ostatní! Ona sa živí..." nedopovedala to, čo to nestihla.

Roztrhli ma na polovicu. Obrátili sa proti nej. Ona sa stihla skôr zabiť, ako to urobili oni. Od smútku sa nabodla na ostré oplotenie, ktoré bolo za štrbinou. Obe sme nakoniec boli spolu, ale na inom mieste.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
motovidlo323  22. 2. 2020 23:42
Tak toto bola super komédia DDDD
Napíš svoj komentár