Odkedy nás s Linou zanechal pred bránkou nedokážem myslieť na nič iné, než na jeho božsky zelené oči, v ktorých mu neposlušne blčia žiariace iskričky vždy, keď si zo mňa uťahuje. Doteraz som ešte nestretla človeka, ktorý by bol obdarený takými anjelskými očami ako Raffael.
Tá jeho hnedá kučeravá hriva vo mne vzbudzuje pocity hravosti, zvedavosti, nepokoja, vzrušenia, nevinnosti a pritom ma stále fascinuje. Každý pohyb jeho vypracovaného tela srší sexappealom, vzrušením a nemou hrou, ktorou ma zvádza a pritom je až hriešne anjelský.
Nedokážem to pochopiť. Nechápem, ako sa môže niekto taký narodiť. Niekto, tak dokonalý. Lenže jeho drzé správanie a ironické, arogantné až cynické hlášky vo mne vyvolávajú zmiešané pocity, ktoré nedokážem pochopiť. Nechápem ako ho vôbec napadlo ma osloviť, nie to ešte ma zviesť domov a požiadať ma, aby som s ním šla do školy. Nie on sa ma nespýtal on mi to iba oznámil. On ma chce vziať do školy na tom jeho perfektnom aute. Viem, že moje myšlienky sú stále sa opakujúce, lenže moja slovná zásoba sa v tejto chvíli stáva taká chabá, že si pripadám ako opakovací papagáj, ktorý sa nechutne rozplýva nad jedným „obyčajným“ chalanom.
„Lizzie, už sklapni! Nepozastavuj sa nad hlúposťami!“ Ani moje vnútorné karhanie mi nepomáha proti víru mojich myšlienok, ktoré ma valcujú v každej nečakanej chvíli. Vždy som dokázala niektoré veci nekonečne dlho analyzovať alebo si ich prikrášľovať, až do jedného osudového rána. Cítim ako upadám do nostalgie a ako ma pohlcuje smútok, bolesť, beznádej.
Rozbehnem sa rýchlo do svojej izby a cestou zo seba zobliekam mikinu, ktorú bez najmenšieho záujmu hodím na posteľ potom ako za sebou netrpezlivo pribuchnem dvere. Sadnem si na zem oproti môjmu zrkadlu. Sklo je vsadené do dreveného rámu zo svetlého dreva, ktoré je pomaľované do teplých tónov červenej, oranžovej, žltej a hnedej farby, ktoré vzájomne spolu ladia s ostatnou časťou izby. Na ľavom hornom rohu zrkadla je prilepená biela mäkká kvetinka so semišu. Vždy, keď sa idem ponoriť do môjho sveta, tak si zapálim voňavú sviečku s vôňou maliny alebo čerešne. Dnes to bude výnimočne vôňa opunccie. Malú čajovú sviečku položím do malého červeného skleneného svietnika v tvare obdĺžnika. Túto chvíľu, keď si ukladám tri sviečky na zem neďaleko zrkadla milujem, lebo má v sebe veľké čaro, tajomnosť a niečo magické. Posledné čo urobím predtým ako sa naplno oddám svojim spomienkam je, že si s postele vezmem môj vankúš, ktorý bol darčekom od môjho otca, ktorý mi ho priniesol z Indie, keď tam bol na služobnej ceste. Dodnes mi vyčarí úsmev na tvári ako sa mu podarilo nájsť tú správnu farbu a tie správne vzory, ktoré tak milujem. Môj malý orientálny vankúš.
Zhlboka sa nadýchnem, privriem oči, vystriem chrbát, nohy si prekrížim do tureckého sedu a pomaly zhlboka začnem dýchať. Myšlienky sa usporiadajú a aj celé moje vnútro sa upokojí. Po pár minútkach krátkej meditácie sa zahľadím na dievča v zrkadle. Od dnešného rána sa jej odraz zmenil. Má žiarivé oči, červené líčka a na perách visí nevyslovená otázka. Celá jej tvár a aj telo sú plné nadšenia, očakávania a nervozity.
Chvíľu hľadím na dievčinu ako sa jej odraz mení. Z očí sa jej pomaly stráca tá veselosť a nahrádza ju beznádej, smútok, bolesť. Krásne oči sú tmavé a jediné čo v tejto chvíli vravia je iba nekonečná prázdnota, z ktorej dostanete zimomriavky. Možno by som sa mala radovať, že moja myseľ sa unavila a už ma nebombarduje neustálymi myšlienkami na toho chalana, ale teraz by som ich s radosťou vymenila za tie myšlienky, ktoré ich nahradili. Lenže nejde to. Už sa to nedá. Už nemôžem utekať predtým, pred čím utekám. Už je to dlhých päť smutných rokov. Päť rokov môjho prázdneho života. Od rána sa snažím nemyslieť na to, že dnes má môj otec piate výročie smrti. Aké cynické slovné spojenie „výročie smrti“.
„Prelínam to osudové ráno pred piatimi rokmi, keď sa to stalo. Keď ma môj otec navždy opustil. Zanechal ma tu samotnú a ani sa nezľutoval bojovať, aby tu zostal so mnou! Zahodil to! Všetko zničili!“ slzy mi prúdom tečú a močia mi celú tvár a na perách zanechávajú slanú príchuť. Aj to dievča v zrkadle má celú tvár od sĺz. „Pripadá mi taká bezmocná ako som ja. Ale otec zato nemôže čo sa stalo.“ Smutne si povzdychnem a s nevôľou pokračujem ďalej v spomínaní si na ten osudný deň.
„Bolo krásne ráno ako býva každý utorok, keď sme sa s otcom vybrali na ranný výlet. Vtedy to bolo výnimočne smerom do prírody, lesa alebo na lúku. Ale na akú lúku smerujeme to mi otec už nestihol prezradiť. Dodnes si neuvedomujem čo bolo na tom ráne iné. Nič. Išli sme na tom istom aute. Na otcovom milovanom červenom Jeepe Liberty. Okná sme mali do poly otvorené, vonku vial príjemný vetrík, slnko svietilo a oslepovalo nás. Jedine čo bolo iné bola hudba. V to ráno som otcovi pustila pesničku od Alexandra Desplanta – New Moon, ktorá bola zložená pre jeden film. Otec mal vždy rád vážnu hudbu a táto pesnička bola úžasná. Dala som ju nahlas, aby sme sa mohli ponoriť do melódie a príbehu tej piesne. To bola najväčšia chyba. Otec sa do pesničky, tak započúval a vžil, že si nevšimol kamión, ktorý nám na križovatke skrížil cestu a dostal šmyk na mokrej vozovke, ktorú práve umyli, aby nebola prašná. Pre hlasnú hudbu sme nepočuli výstražné trúbenie kamióna, ktorý sa nás snažil varovať. Otec si všimol rútiaci sa kamión až v poslednej chvíli, lenže už bolo neskoro, aby sa zrážke vyhol a tak do nás kamión v plnej sile a rýchlosti vrazil a nás odhodilo na ten šmykľavý úsek cesty, ktorý nás nezabrzdil, ale ešte sme spravili hodinky a prevrátili sa do poľa. Akoby nestačilo a na kamióne sa odpojila náprava, ktorá spadla rovno na nás. Takúto zrážku sme nemali šancu prežiť. Naše auto bolo na trosky. Viem, že nás z toho museli vysekávať a ešte aj hrozilo, že to celé vybuchne. Túto zrážku som prežila len ja. Veľa si už z nej nepamätám, lebo som mala silný otras mozgu. Vyviazla som so zlomenou nohou, s pár zlomenými rebrami, s narazenou kľúčnou kosťou a celým odretým telom. Môj otec nemal také šťastie. Mal silné vnútorné krvácanie v žalúdku a dostal silný úder do hlavy. Stratil veľmi veľa krvi. Keď sa ho záchranári snažili previesť do nemocnice podľahol zraneniam a zomrel. Tú chvíľu, keď posledný krát vydýchol si jedinú jasne pamätám. Zdalo sa mi, že sa na mňa usmial. Jedine v tejto chvíli som sa prebrala z bezvedomia. Akoby ma niečo nútilo, ešte na chvíľu vydržať a pozrieť sa na otca. Tomu, že môj otec zomrel som neverila dovtedy, dokým mi to moja mamina nepotvrdila. Stačil jediný pohľad na jej červené opuchnuté uplakané oči a zmorenú tvár a uvedomila som si, že sa stalo niečo hrozné. Ani jedná z nás nedokázala vysloviť tú vetu, že otec zomrel.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár