Kým som si utierala mokrú tvar, tak niekto zaklopal na dvere mojej izby.
„Ďalej,“ snažila som sa odpovedať pevným hlasom, aby nepostrehli môj vnútorný boj.
„Elizabeth, je všetko v poriadku?“ Spýtala sa ma moja mama, lenže ani som nestihla otvoriť ústa a povedať mojej mame, že je všetko v poriadku hoci to tak nie je a moja mama ihneď uhádla čo ma trápi.
„Lizzie, zlatíčko neplač pre otca. Už sa netráp. Natrápila si sa už dosť.“ Pokým sa mi chápavo prihovárala prisadla si ku mne na zem a pohladila ma po vlasoch.
„Viem, že ťa to bolí moja, ale nepomôžeš mu. Vieš, že by si práve toto neprial, aby si sa trápila preto, že už tu nie je. Vieš, že mu na tebe neskutočne záležalo. Miloval ťa najviac na svete. A želal si, aby si žila šťastný život.“
„Lenže bez neho to nejde mami. Nedokážem to. Mám výčitky svedomia, že som to zavinila ja. Dnes je to už päť rokov čo sa to stalo,“ smutne si povzdychnem, potiahnem nosom, z ktorého mi tečie a utriem si rukou slzy kotúľajúce sa mi po tvári.
„Lizzie, práve preto, že je to už päť rokov by si mala ísť ďalej. Päť rokov na také mladé dievča je dlhá doba. Ja som za ním smútila dva roky, ale nemôžem prestať žiť preto, že on nás opustil. Je to kruté, ale musíš si začať vážiť život Elizabeth. Váž si to ,že si tu. Tým, že sa budeš utápať v žiali a ukrývať sa pred svetom si nepomôžeš. Nezahoď šance, ktoré ti život ponúka,“ povzbudzujúco ma potľapká po pleci, pobozká ma na čelo a postaví sa na odchod. Vždy sa dokázala pohnúť ďalej a nezaoberala sa tým dlho. Som jej presný opak v tomto. Toto som zdedila po otcovi. Tú jeho „snílekovskú“ povahu.
„Ináč Elizabeth, skoro som ti zabudla povedať, že v meste je nový chlapec Raffael Lawrence. Nedávno sa prisťahoval k nám do mesta z LA. Čo keby si, si niečo pekné vzala zajtra na seba? Čo povieš? Mohla by si to skúsiť, veď máš nato.“ S úsmevom na perách odíde z mojej izby, kde ma zanechala s padnutou sánkou. „Ako mama vie, že tu je?“ Začudovane pozerám smerom k dverám. „Ona mi práve poradila ,že ho mám zbaliť. Moja konzervatívna mama mi dala povolenie mať chalana.“ Nechápajúco pokrútim hlavou a rýchlo vyskočím zo zeme a bežím k skrini, z ktorej mám v úmysle si niečo vybrať. Lenže čo to bude to netuším. Pustím si k tomu cédečko do „Blaxy Girls“ a dám sa do toho. Lenže problém je v tom, že neviem čo presne hľadám. Budú to šaty, košeľa, tričko, rifle, sukňa? Nikdy som nemala rada parádenie sa. Zúžim výber šiat na rifle a tričká. Z toho všetky tmavé tričká vrátim späť do skrine. Tak mi žiaľ zostanú iba dve farebné tričká, ktoré sú mi malé. Keď ich skladám, tak mi jedno spadne na zem. Frfľajúc sa po neho zohnem a zrazu si spomeniem, že pod posteľou mám škatuľu, v ktorej je odložená biela tunika, ktorá bola darom od otca.
Trošku je pokrčená, ale to nevadí. Hlavné je, že veľkostne mi sedí ako uliata. K tunike môžem vziať tmavomodré úzke rifle a ako stále tenisky. Bez nich nevyjdem z domu. No, ale urobím jednu výnimku a vezmem si biele tenisky, s hippie vzormi a znakom mieru- peace. Celé sú ladené v žlto, červenej a oranžovej farbe. Podarilo sa to. Mám vybrané celkom slušné oblečenie, v ktorom nevyzerám najhoršie. S úsmevom na perách sa poberiem do kúpelne. V kúpelni si položím osušku na vešiak a špinavé šaty zo seba zhodím do koša na prádlo. Nahá vleziem do vane a idem sa s pokojom oddať svojim každodenným „skrášľovacím“ rituálom, na ktoré nedám dopustiť. Ako prvé si umyjem vlasy, na ktoré použijem veľa šampónu a šúcham si ho do vlasom dovtedy, dokým sa mi nevytvorí veľká vrstva peny na hlave. Moja hlava teraz vyzerá akoby som ju ponorila do peny, ktorú si dávam do kúpeľa. No škoda, ale musím tu veľkú penu opláchnuť a na vlasy si ešte nanesiem balzam na zjemnenie a ľahšie rozčesávanie vlasov. Tú krátku chvíľu, keď čakám, kým balzam vsiakne do vlasov si skrátim pozorovaním kvapky, ako sa mi ležérne až majetnícky kĺže po pokožke. Začne na krku a pomaly prechádza na plecia, prsia, brucho až k nohám. Svojím putovaním po mojom tele mi spôsobila zimomriavky. Opláchnem si vlasy, vyžmýkam z nich vodu a zabalím ich do uteráka, ktorý teraz na mojej hlave pripomína turecký turban.
S turbanom na hlave a v teplom ružovom župane utekám do kuchyne spraviť si ovsené vločky s cornflaksami a teplým mliekom. Moja mama to za jedlo nepovažuje, ale je to dobré nato, aby som rýchlo zaspala čo dnes potrebujem. Keď sa pojedajúc vraciam naspäť narazím na veľké vrece, ktoré mi ihneď pripomenie čo sa mi dnes prihodilo a čo ma čaká a neminie zajtra. Umučene si povzdychnem, prevrátim oči a s plnou hlavou búrlivých myšlienok opúšťam kuchyňu a vlečiem sa do izby. Ako každý večer ma nasledujú moje psy Lina a Steffi, ktoré si nenechajú ujsť príležitosť späť v mojej posteli. To bude noc. Budem spať schúlená na kraji postele a oni sa mi rozvalia na strede, pričom mi ráno ako budíček doprajú svieže a hlavne mokré prebudenie. Dotackám sa do izby, misku položím na stôl a bežím naspäť do kúpelne, kde sa vrhnem na rozčesávanie mojich popletených vlasov. Prečo sa to nemôže zaobísť bez tej bolesti a plnej kefy vytrhaných vlasov?! Dnes ich nechám voľne vyschnúť, lebo sa mi ich nechce sušiť. S polo mokrými rozčesanými vlasmi, na ktorých nevidno, že sú rozčesané, sa vraciam do izby. Sadnem si za stôl a na svojej mikro veži si pustím rádio, kde práve hrajú pesničku od Pink – Funhouse. Celkom dobrá skladba to je. Aspoň ma rozptýli, aby som sa mohla na chvíľu venovať škole. Z tašky vytiahnem učebnice a bez nadšenia ich triedim na tie, ktoré máme zajtra. Našťastie zajtra máme celkom ľahké a zábavné predmety. Literatúru, na tej dostaneme novú maturitnú otázku, ktorú si máme vypracovať a samozrejme nezabudnúť sa ju naučiť. Ďalej máme základy fotografie. Toto je môj najobľúbenejší predmet. Myslím, že nemáme mať nič závažne na zajtra, iba pár nafotených fotografií. Presnejšie 10 čiernobielych fotografií s rôznou tematikou. Túto úlohu som si splnila už minulý týždeň a dokonca mám až 20 fotografií. Ako tretia hodina nasleduje prax, tak tu budeme tri hodiny na pc navrhovať nejaký plagát podľa témy, akú nám zadá učiteľ. Nenamietam proti tomu. Potom nasleduje obed. Tu sa ako vždy zakecáme s kamoškami a budeme meškať na hodinu. Čo už, telocvikár nám to odpustí, keďže sám je na obede dlhšie než mi. Myslím, že máme hrať basketbal. To veľmi nemusím. Kôš je na moje pomery privysoko. No to by bolo všetko čo máme zajtra. No a o tretej idem k Antonnymu. S premysleným plánom na zajtrajší deň vypnem rádio, natiahnem na seba pyžamo, ktoré tvorí jedno moje ručne pomaľované tričko zelenej a bielej farby a svetloružové nohavice. Ešte naposledy si sadnem na posteľ a pozriem sa do zrkadla na to dievča. Vyzerá už lepšie. Zaželám jej dobrú noc a uložím sa do postele. Nemusím sa ani prikrívať hoci spím pri pootvorenom okne. Zohrejú ma moje psy. Steffi sa mi uloží k hlave a Lina sa zase stočí do klbka na nohách. Neviem čím to je, ale dnes som ospalá a tak sa nebudem zaoberať zase nejakými zbytočnými myšlienkami. Chrbtom sa otočím k zrkadlu, schúlim sa do klbka a paplón si vytiahnem až po bradu.
„Dobrú noc.“ Mi zaželá moja mama, zhasne mi svetlo v izbe a ticho sa vytratí. Ešte sa pozriem von oknom na svietiaci mesiac a oddám sa svojím snom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár