„A o čom takom zaujímavom chceš Ty so mnou hovoriť?“ ten panovačný tón jej hlasu ma štve. Chcela som sa s ňou baviť diplomaticky ale ako vidím, ona to tak necíti.
„O mojom otcovi.“ Poviem bez okolkov a sledujem ako na mieste stŕpla a prevŕta ma modrými očami.
„A čo ja mám s tvojím mŕtvymi otcom?“ ľadový tón jej hlasu ma začína vytáčať.
„Práve to, že je mŕtvy už päť rokov, tak by si ho mohla prestať špiniť a rozhlasovať o ňom klamstvá.“
„Aké klamstvá?“ zatvári sa nechápavo.
„Veľmi dobre vieš čo myslím.“ Nevraživo sa na ňu zahľadím.
„Jáj. Myslíš ten románik čo mal tvoj otec so mnou alebo to, že ma obťažoval?“ na tvári sa jej objaví pohŕdavý úsmev. Cítim ako vo mne vrie hnev a tak zovriem ruku do päste a snažím sa nedať vyviesť z miery.
„Áno myslím ten románik ale to, že ty si balila môjho otca, viem, že je to pravda a až keď ťa on odmietol, tak si o ňom začala rozširovať klamstvá.“ Zúrivo sa jej zahľadím do tej jej pohŕdavej tváre. Ako vidím ani jedna z nás neupustila z tej nenávisti čo bola medzi nami.
„Vieš čo moja milá, hovor niekomu inému tie báchorky o tom, že ja,“ prstom ukáže na seba a zatvári sa nevinne, „som mala niečo s tvojím otcom.“ Moja kvapka trpezlivosti pretiekla.
„Ty suka jedna! Varujem ťa! Ešte jedno špinavé slovo na adresu môjho otca a uvidíš.“ Celé telo mi vrie zúrivosťou.
„Ale, ale čo mi spravíš? No čo niekto tu mal otca pedofila, ktorý si zahol pri každej možnej príležitosti. To už nezmeníš.“ Toto nemala povedať. Ruka mi nekontrolovateľne vyletela a vrazila som jej facku z celej mojej sily až mňa zanieslo smerom k nej. V ruke som pocítila bolesť. Mel na mňa pozrela vražedným pohľadom z pod vlasov, ktoré jej spadli do tváre. Nechápem čo to do nás vošlo. Ona sa na mňa v jednej chvíli vrhla. Štuchla ma do pliec až som sa zatackala k strednému radu lavíc. V sekunde do mňa vošiel obrovský hnev a už som to nedokázala udržať. Vrhla som sa na ňu a obe sme sa zvalili na jej lavicu. Začala jačať a šklbať mi vlasy a ja som sa ju pre zmenu snažila uškrtiť. Bol to taký výbuch hnevu, agresivity, že to bolo nekontrolovateľné. Obe sme boli schopné sa navzájom pozabíjať. Prestala som ju škrtiť a začala som ju ťahať za tie jej plavé vlasy. Začala ma škrabať s tými jej gélovými pazúrmi po rukách a škrtiť. Nebyť Raffaela, ktorý sa objavil za mojím chrbtom, tak prisahám, že to neskončí dobre.
„Elizabeth došľaka prestaň! Pusť ju! Okamžite!“ keď ma od nej odtrhol, prekrížil mi moje ruky krížom cez pás a vzadu ich chytil do svojej ľavej ruky a pravou rukou ma držal za pás ešte stále vo vzduchu.
„Ty krava jedna sprostá. Ty o mojom otcovi nebudeš vyhlasovať, že je pedofil, keď ty si iba obyčajná štetka! Staraj sa radšej o svojho teplého otecka!“ kričala som na plné hrdlo a stále som sa hádzala v Raffaelovom železnom zovretí. Wiliam na druhej strane mal čo robiť, aby udržal Melanie, ktorá sa ho snažila poškrabať a kopnúť ho, aby ju pustil. Po chvíli sa jej to podarilo a vymanila sa z Wiliamového zovretia. Rozbehla sa ku mne a v očiach som jej zbadala takú nenávisť ako nikdy do teraz. Nebyť Raffaelovej duchaprítomnosti, tak sme si zase vo vlasoch. Pravú ruku mi vytočil za chrbát, čím spôsobil, že som sa nemohla ani pohnúť, položil ma na zem. Mel chytil za lakeť a vstúpil medzi nás ako ochranný štít.
„Ukľudnite sa, jasné! Preskočilo vám?! Chcete sa tu navzájom pozabíjať?! Nech sa páči, ale nie tuto! Až budete pokojné, tak mi dajte vedieť a pustím vás.“ Jeho pokoj a to, že ju držal ma rozčuľovala ešte viac.
„Raffael pusti ma.“ Hodila som naňho prosiaci pohľad.
„Prepáč zlato, ale dnes to neurobím.“ Pri oslovení zlato som očervenela ako paprika.
„Ty suka! Sliepka jedna! Tak už aj druhého chlapa si odo mňa odohnala!.“ Mel už jačala a vlasy jej stáli dupkom. Ani som neodpovedala a nenávistne som na ňu fľochla.
„Akú druhý chlap? Koho ty si vlastne mala? Chudáka Wiliama si iba využila a potom si o ňom rozširovala samé klamstvá. O každom rozširuješ klamstvá. Je jedno či je to chalan alebo baba. Pamätáš ako si prisahala, že ma nikdy nezradíš? Dočerta! Pozri sa čo robíme! Skáčeme si do vlasov a prečo? Vieš veľmi dobre ako to bolo. Teba štve, že ťa nikto nechce, tak každého iba využiješ a za chrbtom ho očierňuješ. Mňa očierňuj koľko chceš, na to som si zvykla ale moju rodinu a mojich priateľov nebudeš očierňovať.“ Zhlboka som sa nadýchla po takom dlhom monológu.
„Hlupaňa jedna. Strč si tie tvoje kecy niekam.“ Jej pohŕdavý, cynický tón ma prebral z pokoja, ale povedala som si, že sa už nedám vytočiť.
„No ako chceš. Myslím, že prednes som skončila s prednáškou.“ Hodila som na ňu tvrdý pohľad a potom som si ju prestala všímať. A otočila som sa k Raffaelovi, ktorý očami behal z jednej na druhú.
„Môžeš ma prosím ťa pustiť?“ milým tónom hlasu som ho prosila, aby ma pustil a hlavne, aby pustil tú blonďavú kreatúru. Dlho na mňa hľadel a skúmal či nemám v pláne na ňu znova zaútočiť. Po chvíli ma pustil a pustil aj ju, ale zostal stáť medzi nami.
„Čo to tu má byť?“ do triedy vbehla rozrušená slečna Thusonová.
„Mali sme menší spor s Melanie, ale už je to v poriadku.“ Pokorne som odpovedala našej triednej a pozrela som sa na Mel s prosbou v očiach, aby sa už ukľudnila.
„Je to pravda Melanie?“ spýtala sa jej triedna.
„Áno slečna Thusonová.“ Nevinným hláskom odpovedala našej triednej profesorke a očami uhla pred jej prísnym pohľadom.
„Dievčatá čo vám to zišlo na um pobiť sa v škole?“ z časti to bola otázka a z časti pohoršenie.
„Ktorá z vás to začala?“ ostrý hlas mi vyvolal zimomriavky na tele a čakala som čo Melanie zahlási.
„Táto tu,“ ukázala na mňa prstom, „mi vylepila facku.“ Ukázala na líce, ktoré mala ešte červené.
„Elizabeth! To nie je normálne. Ako sa to správaš? Veď si dáma...“
„Ona a dáma?“ hodila na mňa výsmešný pohľad ale ihneď stíchla, keď na ňu všetci v triede upreli pohľad vrátane triednej profesorky.
„Čo mi na to odpovieš Elizabeth.“ Nekompromisne čakala odpoveď.
„No áno dala som jej facku to ne vyvraciam, lenže ona si začala. Urazila môjho otca. Ako to robí vždy. Proste do mňa vošiel veľký hnev a tak som jej vylepila. Nemala som v pláne sa s ňou pobiť, kebyže do mňa nesotila. Ale priznávam svoju chybu a viem, že sa nevyhnem zápisu a pár hodín po škole.“ Povedala som svoju pravdivú verziu, sklopila som oči, čakajúc na verdikt slečny profesorky.
„Slečna Thusonová, ak budete súhlasiť, tak mám návrh ako ich potrestať.“ Diplomatický Raffael. Byť s ním to bude najväčší trest. Pretože pri ňom sa nedokážem ovládať.
„A aký je to návrh Raffael?“ so záujmom sa ho opýtala triedna.
„Tak mám kresliť pár prác na výstavu, potreboval by som model, Elizabeth by mi mohla stáť ako model a potom by mi pomáhala inštalovať výstavu, ak by ste s tým súhlasili. A Melanie by mohla pomáhať Alexovi pri upravovaní telocvične na Koncoročnú akadémiu.“ Hrdo nám predniesol svoj návrh.
„Raffael ty si hlavička. To je skvelý nápad. Ďakujem ti za pomoc.“ Nadšená triedna súhlasila s jeho návrhom.
„Ale slečna profesorka. Ja nechcem pomáhať Alexovi.“ Mel prevrátila oči a snažila sa protestovať.
„Chceš radšej zápis a pár hodín čistenia toaliet?“ trpko sa jej spýtala triedna.
„Nie radšej pomôžem Alexovi.“ Ihneď stíchla.
„Tak mládež môžete začať a vy ostatný pokračujeme v hodine.“ Poslednýkrát nám venovala vážny pohľad a posadila sa za stôl, čím nám dala najavo, že vec je uzavretá. Ťažko som si povzdychla.
„Zober si veci a poď.“ Štuchol ma a išiel si vziať svoje veci. Poslušne som došla k lavici, zbalila som si veci, hodila som trpiteľský pohľad na baby a nasledovala som Raffaela von z triedy.
„Dovidenia slečna Thusonová.“ Poslušne som ju pozdravila.
„Dovidenia Elizabeth a teším sa na výstavu.“ Veselo na mňa žmurkla a počkala kým vyjdem z triedy.
„Prečo to robíš?“ dobehla som ho a sledovala jeho reakciu.
„Čo ako robím?“ nechápavo na mňa pozrel.
„No to, že ma zachraňuješ a tak.“
„Nepáči sa ti to?“ prevŕtal ma pohľadom.
„Ja sa dokážem z kaše vysekať aj sama.“ Nechcela som mu dať za pravdu.
„Jasné. Videl som to na vlastné oči.“ Cynickým tónom mi odvrkol.
„Kým si neprišiel tak to šlo a teraz si všade.“ Bolesť v mojom hlase ho zastavila a otočil moju tvár oproti jeho.
„Takže mám odísť? Áno? Alebo sa mám tváriť, že ťa nepoznám, že ma nezaujímaš? Alebo čo došľaka vlastne chceš? Stupňujúci tón jeho hlasu ma začínal desiť.
„Čo je ti vlastne dobré? Elizabeth odpovedz. Máš všetko čo chceš, tak prečo si to dočerta nevážiš.“ Zdvihol mi bradu, aby som sa pozerala do jeho očí.
„Nemám všetko čo chcem. Nemám nič. Som tu len na vyše. Moji priatelia by to prežili bezo mňa. Moja mama tak isto. Proste všetci by to zvládli. Melanie by bola najšťastnejšia osoba na celom svete, mala by ťa konečne pre seba.“ Odvrátila som pohľad a oči ma začali štípať od sĺz, ktoré sa mi tam hrnuli.
„Ja by som to neprežil.“ Bolesť a smútok v jeho hlase ma prinútili pozrieť sa do jeho tváre.
„Elizabeth, pochop to konečne. Si pre mňa nenahraditeľná. Každé tvoje odmietnutie ma k tebe priťahuje ako magnet. Každá tvoja narážka a podpichnutie ma núti oponovať ti. Každý tvoj úsmev ma hreje pri srdci. A tvoj bozk mi dáva pocit, že nie som ešte stratený. Tak prečo to nechceš pochopiť? Prečo nedovolíš srdcu,“ prstom mi ťukol do hrude, „aby nasledovalo to volanie, čo tam je. Prečo tomu brániš, keď to potrebuješ rovnako ako vzduch.“ Túžobne sa mi zahľadel do očí a s láskou ma pohladil po tvári.
„Elizabeth. Ľúbim ťa. Viem povieš si, že som mladý, že táram do vetra ale je to pravda. Si najdôležitejší človek na svete, bez ktorého som zatratený. Si jediná, ktorá sa mi dostala pod kožu, až k môjmu srdcu. Ľúbim ťa a nedám sa odradiť ani..“ bozkom som ho zastavila a silno som ho objala. Akoby len ta to čakal. Chytil ma pevne na chrbte a začal ma bozkávať s obrovskou nehou, láskou a vďakou.
„Ľúbim ťa a nevzdám sa ťa.“ Tieto slová mi vryl do pier, hlboko sa mi díval do očí, aby ma utvrdil o pravdivosti jeho slov.
„Bojím sa.“ Pohladila som ho po vlasoch.
„Bojím sa toho, že ťa stratím. Nechcem ťa stratiť, ale viem, že nič netrvá večne. Zmenil si mi život. Stal si sa mojím anjelom, ktorý ma stráži a zmenil si rozprávku na skutočnosť.“ Prstom som mu bojazlivo prešla po pere.
„Sľubujem ti, že ma nestratíš.“ Nežne ma pobozkal na čelo.
„Nesľubuj to čo nemôžeš splniť.“
„Ale ja to dodržím.“ Presvedčivý tón jeho hlasu ma nútil uveriť jeho slovám.
„Ako myslíš. Takže teraz sme ako pár?“ s otázkou v očiach som sa zahľadela na jeho tvár.
„Ty si moje dievča.“
„A ty si môj chlapec.“
„Obaja sme blázni.“
„Ktorí sa snažia o nemožné.“
„Čo sa stane možným.“ Po týchto slovách mi dal bozk na vlasy, svoju ruku si preplietol s mojou a vydali sme sa smerom k ateliérom.
Kde ma čaká ťažká úloha. Pózovanie. Raffeaelovi. Ono stáť niekomu nie je zlé. Ale prečo mám teraz, v tomto mojom citovom rozpoložení sedieť nehybne pár hodín. Čo už.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár