"Pojeb sa ty kokot!" alebo iný chlapskýpozdrav na rozlúčkum s denníkom....

„Kukni si túto webovú stránku...“ povedal Vlado spolužiakovi Martinovi na informatike ukazujúc mu na link.

Martin a Vlado boli kamarátmi už od škôlky. Vo všetkých smeroch si boli podobní, povahovo aj výzorom, vychádzali spolu lepšie ako keby boli bratia. Ani jeden z nich nemal brata, obaja mali sestry, Martin staršiu o tri roky a Vlado mladšiu o jeden rok.

Chodili do Sexty na osemročné gymnázium, vybrali si túto školu hlavne preto ,že sem brali každého a chceli chodiť spoločne do triedy.

„Ukáž...“ pozrel na jeho monitor Martin.

„Môžeš tu hodnotiť filmy a seriály.“

Martin si vypol e-mailovú schránku a zapol si stránku, ktorú mu ukazoval Vlado.

Začal hodnotiť filmy, mohol dať min nula a max päť bodov. Nechcelo sa mu priveľmi s tým babrať, tak dával buď najviac alebo najmenej.

„Preboha, ako môžeš dať Ace Venturovi plný počet a Škole rocku nič? Čo rozdávaš body štýlom páči sami, nepáči sa mi?“

„Hmmm, áno.“

„Aha.“

Martin sa ďalej kutral na stránke a hodnotil filmy.

„Martin...“

„Áno?“

„Keď dávaš buď 5 alebo 0 bodov, tak prečo si dal filmu Moja tučná grécka svadba body tri?“

„Vieš ten film som mal napálený na dvoch DVD.“

„No a?“

„Vieš jedno som stratil.“

Vlado sa radšej už nič nepýtal, Martin bol síce jeho najlepším kamošom no v poslednej dobe si začínal myslieť ,že mu už definitívne hrablo v makovici.

Zazvonilo na koniec hodiny , skôr ako odišli tak Martin ešte stihol dať päť hviezdičiek filmu Polčas rozpadu a odobrali sa na ďalšiu hodinu.

Po vyučovaní sa dohodli so štyrmi Kvintánkami, že sa večer stretnú v starej opustenej hale na pokraji mesta. V Kvinte boli najkrajšie baby z celej školy, ani maturantky na ne nemali a to je už čo povedať. Vlado s Martinom neboli extra krásavci no ľudia ich mali radi ,lebo boli zábavní a mali chlapčenský šarm. Plánovali pozvať ešte nejakých ľudí z Kvinty (pod ľuďmi nerátajú niektoré ich spolužiačky, ktoré sa nerátajú k ľuďom ale skôr k chovnej hydine) a z prváku ,no všetci už mali na piatkový večer program.

„Ty magor! Už je pol tretej v noci a ja sa tu ešte s tebou serem! Ty asi vážne nemáš mieru!“ hovorí Martin Vladovi pozerajúc na hodinky a podopierajúc ho.

„Najbližšie ,keď sa najebeš jak činka tak si pre mňa za mňa choď domov jak chceš! Ja sa sám sebe nikdy neprestanem čudovať, že ešte stále mám na teba nervy!“ vravel Martin skôr sám sebe ako Vladovi.

Vlado mu vôbec nepomáhal, mykal sebou, furt sa pokúšal utiecť z jeho zovretia, no vždy keď sa mu vytrhol tak jediné na čo sa zmohol bolo, že sa vysypal na chodník.

„Pusti ma! Chcem byť voľný, chcem ísť ešte za tými babami....“

„Vieš kam ťa tie pošlú? Po tom čo si tam vyvádzal?“

„Čo? Veď to bola len prča...“

„A o mne si myslíš ,že nie som kompletný.... . Prečo si nemohol odtiaľ odísť ,keď som ťa volal?“

„Vo všetkom vidíš problém...“

„Zmeškali sme aj posledný nočný autobus, teraz sa tu jebeme jak dvaja debili cez mesto.“

No Vlado ho už nepočúval, rozhodol sa ,že sa zase raz dá na útek. Tentoraz sa mu však podarilo udržať asi tridsať sekúnd na nohách.


Utekal a vykrikoval:

„Sloboda, rovnosť, bratstvo! Sloboda! Sloboda! Som voľný! Utrhol som sa z reťaze! Ženy ,kde ste? Pozor hryziem, haf haf haf, vrrrrrrrrr“.

Pri napodobňovaní rozzúreného psa však stratil rovnováhu a spadol riťou na betón.

„Neznášame gravitáciu! Zničím ju! Ááááááááááááááááááááá!“ kričal a robil nejaké pohyby, akoby trhal vzduch.

Martin sa k nemu rozbehol ,zodvihol ho, prehodil si ho cez rameno ako mŕtvu trofejnú srnku a pokračoval v ceste. Po pár minútach sa dostali pred dom ,kde Vlado býval. Bránka bola zamknutá.

„Kde máš kľúče?“

„eeeee.........uvažoval si niekedy nad tým, že načo sú nechty?“

„Nezaoberaj sa blbosťami, kde máš kľúče?“

„Vlastne ináč by som nemohol ošúpať mandarinku ...“

„Počuj debilko! Nemám chuť ťa tu prešacovať, tak mi povedz ,kde ich máš strčené...?“

„... mandarinky sú dobré, ale pomaranče mám radšej.... dal by som si pomaranč.“

„Ach jáj...“

Martin to vzdal a začal Vlada prehľadávať. Nebolo to nič jednoduché lebo furt sebou mykal a vykrikoval „Slečno nelechtejte mne....“ ako farár zo švejka. Nakoniec sa mu ich však podarilo nájsť. Mal ich vo vrecku na pravej polke zadku.

Martin odomkol bránku a ťahal Vlada po betónovej cestičke ku vchodu domu. Za oknami domu bola tma.

„Čo mám s tebou urobiť?“

„Nech mňááá..... nic nebude....“ citoval Vlastičku z filmu Kurvahošigutntag. Vladkovi z tých filmov začínalo istotne hrabať.

„No čo už, spravím to ako sa to robieva na dedine.... alebo ako som aspoň počul...“ pomyslel si Martin.

Pozrel na Vlada, sediaceho na zemi, ktorého jednoznačne niečo neuveriteľne zaujalo na asfaltke pred dvermi. Priložil prst na zvonček, trikrát si vypočul „ding dong“ strčil kľúče Vladovi do vnútorného vrecka športového saka a utekal preč. Keď za sebou zatváral teraz už odomknutú bránku, tak bolo vidieť ,že sa v jednom okne rozsvietilo.

„Chudák Vladko teraz si to doma zlízne ....ale vlastne.... kto ho nútil piť?.... nikto.... není chudák, je to pakoň, keď nemá mieru....“ uvažoval nahlas Martin.
Martinovi rodičia boli rozvedení. Býval s otcom, ten avšak bol za týždeň doma maximálne jeden- jeden a pol dňa (domov sa vracal len cez víkend, zväčša v sobotu napoludnie) a potom sa vracal do Rakúska, kde pracoval ako čašník v jednej vyhlásenej kaviarni. Keď Martin prišiel domov, ani nečakal ,žeby bol jeho otec doma ... ani nebol.

Chalan vošiel do otcovej pracovne, ktorá bola spojená s knižnicou a zapol si svoj notebook, ktorý dostal pred mesiacom na narodeniny. Otvoril si zošit s názvom „Kedy, kde, kto a s kým“, bol to vlastne jeho denník.

Piatok 9.5

No čo ty kokot? Zas si celý nadržaný ,že do teba ťukám, čo? Určite, veď ťa poznám...

Dnes som s Vladom a dievčatami bol na našom obvyklom mieste.... piči čo to tam ten jebo robil.... skoro ma išlo z toho drbnúť. Vlada som videl miliónkrát nadrbaného a tiež som aj videl čo je schopný vtedy robiť, no to čo robil dnes ma skutočne dostalo.

Najprv bola klasika, ja a Vlado sme tam došli, natiahli sme tam repráky a ostatné tie pičoviny, akých má Vlado plný dom ,zapojili sme do tích mašiniek ipod zapli sme Boba Marlyho a priniesli nejaký chľast.

Baby prišli, všetko v pohode. Bavili sme sa, pili sme, rozprávali sme sa, počúvali hudbu, pili sme, začali sme trošku flirtovať, pili sme a ešte sme občas aj pili.

Môj milovaný kamarát to prehnal. Už desať minút nato čo dorazili dievčence bol ožratý jak bača.

Pre začiatok, zmenil hudbu na Maxim Turbulence a Michala Davida (netuším ako sa mu to objavilo v tej Mpštvorke, no nejako určite) ,potom nám predviedol tanec, ktorý podľa neho vytvoril Michael Jackson ,no nikdy ho neukázal na verejnosti, lebo ho nedokázal odtancovať, bez jedinej chyby na čo Vlado vykrikoval:

„Kokot s platikami na ksichte by sa bol teraz posral, keby totok videl....“

Potom nahodil ešte jeden tanec, vyzeralo to ako ,keď prváčikovia tancujú slaďák, no môj kamarát, kerého veľmi veľmi ľúbim vyzval do tanca mňa pričom ma neustále chytal za zadok a celé predstavenie ukončil tým ,že sa vyvracal dievčatám na nohy. Neviem presne čo nato hovorili, no do dvadsiatich sekúnd boli fuč.

Nasledovne mi Vladimír vyznal lásku, ktorá ho už roky dusí pri pomyslení na mňa (dúfam, že to bol len výplod mysli, ktorá bola ovplyvnená alkoholom) a na úplný záver som ho domov musel niesť na chrbte. Chvalabohu nás nikto nevidel.... teda aspoň dúfam, určite sme museli vyzerať jak dve socky.

Tým by som asi skončil.

Keby som bol teplý alebo žena alebo teplá žena, napísal by som na záver: „Dobrú nocku, ľúbim ťa tvoj Martinko, cmuk.“ Ale keďže som hrdý nato ,že som chlap tak napíšem niečo menej osobné : „

Pojeb sa ty kokot!“

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

18 komentov k blogu