Nocou šiel plášť z hmly.
Klobúk skrýva identitu temnoty.

Tak ako i iné razy sa prechádzal ulicou. Dážď klopotal na chodník, cesty , domy............
Všade bolo počuť len tiche , jemne klop-klop-klop......
Nevníma to ..........
Nič nevníma.........
Je ako vo sne, ale on nespi on ten sen žije........
Nepozná chlad, zimu, teplo, lásku či nenávisť.......
Jedine čo cíti je smútok a osamelosť. Lieta životom ako škovránča vyškrtnuté z hniezda. Bol zbavený väčšiny emócii, aby vykonával svoje poslanie dôsledné......

Rúca Božie chrámy...........

Ničí ich a to ho napĺňa...........
Pokaždé pri tom mu pery šepkajú modlitby....
I teraz vyhľadáva svoju korisť................
Ma ju.........
Je osamela blíži sa mierne tackavou chôdzou čo nie je prekvapivé pre tuto nočnú hodinu. Nežné sa jej prihovorí a podoprie ju......
Ona pomaly precitá a omámená pozoruje svojho podoperaca. Podchvíľou sa z jej úst rinie tiché mrmlanie s otázkou:,, KTO SI A CO CHCES??“

Odpoveď je jednoduchá:
,,Som to ja tvoj sen či nočná mora , neviem či si ma chcela, mno aj keď nie som tu a tým sa nedá už nič iné robiť.
Som ten kto súdi ľudí na zemi a posúva ich k výšim inštitúciám - Božím......
Také je moje poslanie a ty si jedna z nemalej kopy slamy, ktorú prehádžem na druhy breh rieky života,,

Omámenie pominulo, len oči odpovedajú hrôzou hrôze čo pravé si uši vypočuli..........

,,každý umrie a niekto skôr. Pod moja zoberiem ta do večných lovísk.“

Zobral ju ako pyteľ zemiakov a odniesol ju do neblízkeho zátišia. Bo tiene málokedy zradia svoje tajomstva.
Žiaden výkrik.........
Nič........
.....len tiché mľasknutie a znovu kráča nocou........ibaže sám.
Zanechal tu stvoru v krikoch , v krvavom kúpeli vlastného života. Nezabudne na ňu tak ako i na ostatných ľudí čo jej predchádzali a čo ju budú nasledovať......

Veril že to tak má byť........
Veril že je vyvolený......
Jediný povolaný pre tento účel...........

Nebo sa roztvorilo a dážď ustal.....a tu udrie mu do nosa dvojica , čerstvá, k sebe sa túliaca. Tu len nenapadne obíde veľkým polkruhom..

AAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAHHHHHMMMMMMMM.........
A znova ticho
Tentoraz sa uprostred námestia rinú krvavé slzy........
Srdcia si ti ľúbiaci ľudkovia vylievajú na dlaždice mesta........
Chvíli postoji výbere obe srdcia, ešte slabo búšiace, zabalil ich a hodil do blízkej studne...
Kým pribehnú lúdia už zas je len tieňom a pokračuje vo svojej púti.........

Je sám ako vždy, divy ako šelma, ako osamela šelma........
Osamelý dravec, nikdy nenájde to čo hľadá, to CO mu chyba.........


Stupa po múroch a stvera sa do okien........
Otvara ich........
Usmieva sa ....
Znicil dalsie Bozie chramy.........

Veril ze to tak ma byt........
Veril ze je vyvoleny......
Jediny povolany pre tento ucel...........

Zbada nieco male čo sa krčí rovno pod oknom, v postieľke..... natiahne sa a jednou rukou vyberie dievčatko s postieľky ............
Nevinne ocka sa otvoria a on padne do hlbokej studnice otázok........
Premohlo ho šialenstvo, pusta okno a padá so živím batôžkom v náruči........
Uteká ako zlodej s pokladom sveta .........
Do vbehne do koktala svätej trojice, vylomí dvere. Zatiaľ mu dievčatko nieco nebojácne šteboce.

On len mlčí.......

Zimomriavky bežia dievčatkinou šijou..........
Pokladá ju na oltár a chrbát,.........
Z vrecka vytiahne malý drevený nádherné opracovaný krížik........spadne mu slzaa naň......a položí ho dievčatku tam kde ma srdiečko...........
Priviaže jej ruky a nohy k oltáru....hlávku jej podoprie oltárovou sviecou............
UZ začína kričať, ale on jej ústa zápcha letmým bozkom tak nežným , ako keby vedel milovať, co malú ešte vecami zmetie...........
Nemôže sa pohnúť
Pochopila,........
Ticho mlčí a prijíma svoj osud, svoj koniec

Je užasnutý nad tou rozvahou........
Váha.........
Žiaľ, bolesť zo straty už nepozná.......
Slučku okolo tej malej hlávky, pomaly , veľmi pomaly ale isto sťahuje slučku.................
Sťahuje a pozerá priamo do jej belasých oči........
Pery sepsu modlitbu.................

Ďalšiu slamku odvial vietor.........
Spokojný sám zo sebou vychádza z chrámu a kašle na rozbite dvere .........lepšie povedané na pohodené kúsky dreva na zimy........
Posledný kúsok človeka venoval dievčatku.........


Nezahládza stopy..........
A načo???
Chce prijať tiež svoj osud tak ako jeho klienti............

Veril ze to tak ma byt........

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
maximalistka  27. 10. 2007 21:09
bravo!!
Napíš svoj komentár