Zlomena ruka a odporne gatky Hello Kitty

Co je uplne ale uplne najhorsie na svete? Prezrat sa kandizovaneho ananasu v kombinacii so slanymi chipsami - zacinam pocitovat nasledky. A co je este horsie? Ked mate len jednu ruku funkcnu a musite zvladat tukat do klavesnice , naciahnut sa do balika s ananasom a potom do balika s chipsami. A to ani nehovorim o tom, ze trpim ojedinelou chorobou zvanou klavesnicova diskvalifikacia, ktora sa prejavuje tym ze pisem tempom nie stonozky ale slimaka takze odhadujem ze toto budem pisat tak cca 145 068 milionov svetelnych rokov. Ale mne to nevadi, ja sa nikam neopnahlam, aj keby som chcela nemozem lebo mam zaracha. Tak sa vyzalujem aspon tuna, aj ked som nemyslela ze niekedy napisem blog ale v zilach mi koluju nejake zvlastne sedativa. No dobre, asi to niesu sedativa, len nieco na zmiernenie bolesti, ale dnes kazdemu vyhlasujem ze som nadopovana sedativami, lebo chcem vediet ze ako sa ten dotycny zatvari.

Ale pekne po poriadku: Na dnes sme dostali riaditelske volno(doteraz neviem ci to ma nejaky suvis s tym, ze nas riaditel je romanticka dusa, ale asi hej lebo vcera chodil po triedach a rozdaval tie pupusske lizanky v tvare srdiecka s vyrazom v tvari a la nafetovany laskou). Tak sme sa ja, niektori spoluziaci a par dalsich darcov chromozomu Y, ktori su uz skolonepovinni rozhodli, ze pojdeme na snowboard. Dohodli sme sa na tom uz asi pred tyzdnom, vtedy bolo vsetko ok, lenze sa odvtedy udialo par veci, vdka ktorym mi mama zatrhla vsetky plany. Cize mne, mladej zene vo vyvoji, ktora blazene tuzi po sportovej aktivite, neostavalo ine nez oklamat ju. A nebolo to tazke, aj by mi to vyslo, lebo otec je na sluzobke a ona dnes mala pracovat od rana a vratit sa z prace az o osmej vecer.

Rano som sa zobudila na zvonenie mobilu a ked som zdvihla, pocula som Rastov hlas. Cely rozhovor si pamatam asi takto:

Ja rosim?
-Sasa?
-Ano?
-Uz si hore?
-Uhm.
-Bla bla bla..
-Uhm.
-Bla bla bla..
-Uhm.
-Bla bla bla..

A takto to este chvilu pokracovalo, kym som si hlavou neprilahla telefon a omylom sa mi zrusil hovor. Co mi nevadilo, lebo som aspon mohla dalej spat, ale o chvilu zavonil zase, lenze teraz asi tak 0,0005 cm od mojho praveho ucha, co ma uz vazne prebralo. Dohodli sme sa ze o hodinu po mna pridu, tak som sa nachystala, o hodinu naozaj prisli, cesta tam trvala asi dve hodiny, pocas ktorych som musela pocuvat Zuzku a jej problemy ako napr. ze sa jej minuli vatove tampony(chuda, denne zomrie 5000 Africanov na nasledky bud nevyliecitelnych alebo zbytocnych chorob, a jej sa minuli vatove tampony). Ono, Zuzka nie je zla, len mam niekedy pocit ze ma tie jej problemy zabiju.

Ked sme konecne dorazili, vyhliadla som si ten najvacsi svah aky len moje kratkozrake oci mohli dovidiet a spolu s Misom a Romanom sme sa postavili do radu na vlek. Pred nami stala rodinka s asi 10-rocnym dievcatom. Prave ked som rozmyslala, preco nieje v skole, ci tiez maju volno, sa otocila a pozera na mna. Ja na nu. Ona na mna. Ja na nu. Ona na mna. Bolo to strasne napinave a nebyt toho, ze prisli na rad a po nich aj my, urcite by sme este dlho pokracovali v tom pozerani na seba. Pri prvom zjazde som spadla ani neviem kolkokrat, po 496. pade som to prestala ratat. Priznavam, som nemehlo. Ale to len preto, ze som sa rozbiehala a nestihla som sa zzit s tym kopcom. Bola sranda, a to bolo hlavne. Az kym nedoslo k osudnemu okamihu. Spustala som sa, naberala rychlost, este viac, eeste, ked mi do cesty vbehol nejaky pan v modrom onom, overale ci co to je, fakt netusim kde sa tam vzal. Zrazu len vzzzz sup ho predo mna a ja som nevedela co robit, lebo sa to vsetko udialo tak rychlo. Nrazila som donho, on spadol, chvilu sme sa kotrmacali jeden cez druheho, co muselo vyzerat smiesne ako ked tucniaky valaju sudy. Mne to ale smiesne nepripadalo, lebo so tak nstastne dopadla, ze ked som konecne zastala rozvalena na snehu, ozvala sa strasna bolest v ruke(nenechajte sa zmiast nickom ktory mam na BIRDZi, ja mam ruky, dve). Lezala som a pocula, ako ten pan nadava. ON sa MNE priplietol do cesty, este k tomu sa mu ani nic nestalo(v podstate) a este nadava, pako jeden.. Nevsimala som si ho, len som sa snazila postavit, a uvidela som Misa ako sa blizi ku mne. A smial sa! Blbec. Mozno ten pad bol fakt taky smiesny, ako ked davaju v Hopla! a podobnych relaciach, ale nma ta ruka tak bolela, ze som na nic ine ani nemohla mysliet, tak som mu povedala ze s nou asi nieco mam, naco sa prestal smiat, a zacal mi nou smatrat, kyvat, skusal ci nie je zlomena alebo co, ale bolelo to jak svina.

Pomaly sme sa zviezli dole svahom a zamierili rovno k autu, Miso dospel k nazoru ze treba ist do nemocnice a ja som sa nebranila, lebo ta boolest sa cim dalej tym viac stupnovala. Vystartovali sme rychlostou auta, ktore sa ponahla, a Miso zavolal ostatnym co sa stalo. Vyzeral byt dost vystraseny, vlastne vyzeral asi tak, ako som sa ja citila ked som si konecne uvedomila ze je pruser. Celu cestu som len ticho presedela rozmyslajuc, co poviem doma. Kazde dve minuty sa ma Miso pytal, ako mi je, ci to boli, ci mi nie je zle... On sa o mna fakt bal, v takej chvili si clovek uvedomi aki su priatelia doleziti.

Na pohotovosti to slo celkom rychlo, keby mi ten doktor len tak nemackal ruku, aby nakoniec mohol skonstatovat: No, asi je zlomena. O, vazne?! Nehovor!! Mala som chut povedat, ale v zivote mladej zeny sa vyskytnu okamihy, ked musi odlozit sarkazmus bokom. Kym mi dali sadru, Miso stihol z mojho mobilu zavolat mame, co sa stalo. A ked som prisla domov... To bolo peklo. Tak ziapat som je este nepocula. Niekto by uz konecne mal matkam povedat, ze krik je nezdravy na plet. Ja viem ze sa o mna boji, a ze to je moja chyba, vlastne nie moja ale toho modrooveraloveho typka, ale nemala som ist ked som to mala zakazane. Teraz sa mi hovori, ked sedim doma so zlomenou rukou. A ja hlupa, nie aby som s zlomila pravu, nie ja si zlomim lavu ruku, uz som sa tsila ze nebudem musiet v skole pisat...

Este stale to boli, sice menej vdaka tym „sedativam“ od lekara. A mam domace vazenie do konca zivota(do konca zivota=kym mamu neprejde zlost). A hej, kupila mi na Valentina nejake sladkosti a ruzove gatky Hello Kitty(!) co je hrozne, pretoze neznasam Hello Kitty a vsetko s nou spojene a podobne somariny, ale ani to mame nemozem povedat, lebo by som ju tym uz totalne dostala do vyvrtky a myslim ze by skolabovala od toho, aku ma hroznu dceru. Miso chcel ze pridu k nam a pozrieme si nejaky film, ale ked som to povedala mame, opzrela na mna pohladom c. 16 ktory znamena: To si vyhod z hlavy draha! Tak tu sedim, napchavam sa hnusne sladkym kandizovanym ananasom, prava ruka ma boli od tolkeho pisania(no vazne skuste pisat len jednou rukou vkuse) a myslim ze by som potrebovla dalsiu tu super injekciu, lebo ta prva prestava ucinkovat. A neznasam toho modrooveraloveho pana.

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu