Hneď ako sa najedli utekali do malého salónu nacvičovať tanec. Bianka si zobrala tranzistor a pustila hudbu. "Najprv vám predvedieme, aké tance sa tancujú u nás na diskotékach." Povedala Bianka a potiahla Filipka za ucho. "Krpec začni!" Bianka s Filipkom tancovali a Jozef s Dorotkou a Žofkou im tlieskali. Potom Bianka chytila Jozefa za ruku a ťahala ho tancovať. Filipko Zavolal Dorotku a Žofku a všetci tancovali v kruhu.
Bolo im dobre a na Kisovie decká celkom zabudli. "Och, veď už pol hodina prešla!" Zvolala na raz Žofka. "Musíte ísť spať!" Obrátila sa na Dorotku a Filipka. "Žofka, ešte chvíľu!" Prosíkala Dorotka. Filipko sa pozrel na Bianku. "Padaj!" Povedala po tichu. "Dorotka, radšej už poďme spať!" Vzdychol si Filipko a chytil Dorotku za ruku. Dorotka pozrela na Bianku a žmurkla na ňu. "Hneď ráno prídem za tebou." Zašepkala jej Bianka.
"Tak dobre, ideme!" Vzdychla si Dorotka. Bianka vypla tranzistor a podala ho Filipkovi, aby jej ho odniesol do izby. O chvíľu sa vrátili obe deti. "Na chodbe sme počuli kroky a videli sme Malvínu, ako sa zakráda po schodoch." Hovorila rýchlo Dorotka. "A je tu ešte niečo." Zašepkal Filipko. "Čo také?" Opýtal sa Jozef. Z druhej strany chodby sa tiež niekto zakráda. Nevideli sme ho, iba sme počuli kroky. Ale som si istý, že je to Pavol." "Choďte si ľahnúť, my už niečo vymyslíme!" Povedal Jozef nahnevane.
"Čo budeme robiť?" Spýtala sa Žofka, keď Dorotka s Filipkom odišli. "Neviem." Vzdychol si Jozef. "Niečo mi práve napadlo, ale nesmiete sa pohoršovať!" Povedala Bianka potmehúcky. "Čo ťa napadlo?" Spýtala sa Žofka vystrašene. "Neboj sa, nič strašného." Smiala sa Bianka. "Sadni si do kresla v kúte a buď ticho, ani nemukni!
A ty, poď so mnou k dverám a šepkaj mi nežnôstky!" Povedala Jozefovi zo smiechom. Žofka na ňu vyvalila oči. "Pst!" Položila si prst na ústa. Chytila Jozefa za ruku a ťahala ho k dverám. Za dverami bolo počuť šuchotanie a šepot. Jozef jej vyznával lásku a striehol na dvere. Bianka sa usmievala, ale zrak z dverí takisto nespúšťala. Naraz sa pohla kľučka a dvere sa pomaly otvárali. Bianka s Jozefom stáli za dverami a čakali, kým vojdú do miestnosti. Keď Malvína s Pavlom vošli, rýchlo dvere zabuchli a postavili sa pred ne. "Tak, už ste nasýtili svoju zvedavosť?" Opýtal sa Jozef. "Ako sa vám to páčilo? Boli sme dobrí, však!" Usmievala sa Bianka. "Poviem rodičom, že sme vás tu prichytili, ako sa cukrujete!" Zavrčala Malvína. "Čo sme sa?" Spýtala sa Bianka. "Nič také nerobili." Ozvala sa Žofka. Až vtedy zbadali, že tam je aj ona. "Ty ich brániš? Alebo, nebodaj aj podporuješ?!" Zaútočila na ňu Malvína. "Ani jedno, ani druhé. Keď si nič nepochopila, tak..." "Žofka, nechaj to tak, je to zbytočné!" Skočila jej do reči Bianka. "Vy ste si z nás vystrelili." Povedal pokojne Pavol.
"Múdry chlapec, pochopil to." Zasmial sa Jozef. "Špehovanie je nepekná vec." Usmiala sa naňho Bianka. "Myslím si, že bude lepšie ísť spať." Povzdychla si Žofka. "Poďme spať!" Povedal Jozef a zobral zo stola svietnik. "Dúfam, že už nebudeš špehovať! Vieš, mohla by si zažiť šok." Neodpustila si poznámku Bianka, keď prešla popri Malvíne.
Ráno, len čo otvorila oči, už bola pri nej Dorotka. V nočnej košeli a v župane si sadla k nej na posteľ a vyhlásila: "Ty sa vydáš za Jozefa, lebo sa milujete a ja sa vydám za Filipka, lebo sa tiež milujeme." "Tebe preskočilo!" Povedala Bianka a posadila sa na posteli. "Prečo? Keď sa ty vydáš za Jozefa a ja za Filipka, tak ostaneme spolu!" Povedala Dorotka vážne. "Veď sme ešte deti!" Protestovala Bianka. "Veď ja nehovorím, že sa máme zobrať hneď." Smiala sa Dorotka a objala Bianku. "Si ty ale trdlo!" Usmiala sa Bianka a pobozkala ju na líce.
Hneď po raňajkách nastal v dome taký frmol, že sa deti radšej rozhodli ísť sa prejsť na koňoch po okolí. Rozhodli sa, že budú vonku až do obeda, lebo po obede sa musia začať pripravovať na Jozefovu oslavu. Pavol sa tváril, ako by sa nič nestalo a obšmietal sa okolo Bianky. Malvína sa na Bianku ani nepozrela a k Žofke bola odmeraná. Ani jedna, ani druhá, si z nej však ťažkú hlavu nerobila. Za to, Jozef bol nahnevaný. Malvína sa mu vnucovala na každom kroku a jej brat, robil to isté Bianke. Už sa nevedel dočkať, kedy bude po oslave, lebo hneď na druhý deň konečne odídu. Ale, napriek Malvíne a napriek Pavlovi sa bavil. Filipkovi našli toho naj pokojnejšieho koňa a posadili ho naňho. Chudák malý, vyzeral ako kôpka nešťastia. Ten kôň totiž bol, taký pomalý a taký lenivý, že každých desať krokov zastavil a nechcel sa pohnúť ďalej. Bavili sa na tom všetci, dokonca aj Filipko. Na poludnie sa vrátili domov, aby mali dosť času prichystať sa. Veľký salón bol vyzdobený, všade plno kvetín a sviečok. Už tu boli aj muzikanti a práve niečo nacvičovali. "Dobre, že ste sa už vrátili. Hostia tu budú čo nevidieť. Rýchlo sa choďte prichystať!" Naháňala ich grófka Temesiová. Mala pravdu:
Do dvora práve vchádzal prvý koč. Bianka mala na posteli prichystané šaty a aj všetko ostatné, čo na slávnostnú príležitosť je potrebné. Veronika, mladá slúžtička, ktorá mala Bianku veľmi rada, jej pomohla pripraviť sa.
Keď o pol hodiny išla za Filipkom, aby sa naňho pozrela, od úžasu zabudol zatvoriť ústa. "Čo je, čo sa ti stalo?" Smiala sa Bianka. "Fí ha!" Spamätal sa a zatvoril ústa. "Vyzeráš, ako ozajstná princezná." "A ty, ako malý princ. Poď, ideme za Dorotkou!" Povedala a potiahla ho za ucho. Dorotka už tiež bola hotová a práve sa chystala vísť z izby. "Práve som chcela ísť za tebou, ale..." Zastala a pozerala na Bianku, ako by ju videla prvý raz. "Čo je?" Opýtala sa Bianka, zadržiavajúc smiech. "Keď ťa uvidí Jozef, padne na zadok." Povedala Dorotka a rozosmiala sa. "A keď ťa uvidí Malvína, dostane záchvat šialenstva." "Kde chodíš na takéto reči?" Smiala sa Bianka.
"Mám sa od koho učiť, moja milá." Odvetila a začala si obzerať Filipka. "Ó, aj ty si pekný! Dúfam, že mi neurobíš hanbu!" Smiala sa Dorotka. "Poďme za Žofkou, určite nás čaká v malom salóne!" Navrhla Bianka. "Dobre, poďme." Súhlasila Dorotka. "Predtým ti chcem povedať, že aj ty si krásna, krásna ako bábika." Povedala Bianka a chytila ju za ruku. Keď vošli do salónu, opakovala sa tá istá scéna. Žofka onemela a hodnú chvíľu pozerala na Bianku, ako na zjavenie. "Čo je sestrička, vidíš ducha?" Smiala sa Dorotka. Žofka sa spamätala. "Vyzeráš celkom ináč." Dostala konečne zo seba. "Keď ešte niekto zareaguje takto, utečiem." Smiala sa Bianka. "Žofka, ja viem, že som pekná, takto vyparádená, ale ty si prekrásna." Žofka sa usmiala.
"Ale ja, nikoho nešokujem." Obe sa rozosmiali. Sedeli pri okne a zhovárali sa, keď sa otvorili dvere a do miestnosti vošla Malvína. Bola vyčačkaná, ako vianočný stromček a niesla sa, ako páv. Za ňou vošli Juraj s Pavlom, tiež prehnane vyparádený. Najprv zbadali len Dorotku s Filipkom. "Ste tu len dvaja a kde...?"
Malvíne sa zasekol hlas a lapala po vzduchu. Práve totiž zbadala Bianku. Juraj s Pavlom ju tiež zbadali a reagovali rovnako, ako Filipko. Zostali stáť s otvorenými ústami. "Pozor, lebo prehltnete muchu, ktorá vám práve vletela do úst!" Povedala Dorotka posmešne. Chlapci sa spamätali a zatvorili ústa. Zato, Malvína ich otvorila. "Ty... ty... ty jedno nehanebné dievčisko!" "Povedala som, že dostane záchvat šialenstva." Uškrnula sa Dorotka. Bianka sa usmiala a odvrátila sa od nej. Malvína naozaj menila farbu, najprv zbledla a potom od zúrivosti, očervenela ako paprika. Pavol sa bál, že by mohla niečo vykonať, preto ju chcel odviesť z miestnosti. "Malvínka, bude lepšie, keď pôjdeš za mamou." Povedal jej nežne a chcel ju chytiť za ruku. Ona sa ako zázrakom upokojila a išla si sadnúť za klavír. "Pozri, už som pokojná!" Usmiala sa na svojho brata. "Tú osobu, si vôbec nebudem všímať." "To bude najlepšie." Súhlasil s ňou Pavol a podišiel k Bianke. "Si nádherná." Povedal a sadol si k nej z druhej strany. "ďakujem, ale aj Žofka je rovnako krásna." Povedala Bianka. "Máš pravdu, ale u Žofky je to normálne, ona ..." "A u mňa, je to nenormálne!" Skočila mu do reči Bianka. Pavol chcel povedať, že on to nemyslel tak, ale práve vošiel Jozef a všetci sa obrátili k nemu striehnuc na jeho reakciu. Zareagoval presne tak, ako očakávali. Keď uvidel Bianku, onemel. "Aspoň nenechal otvorené ústa." Smiala sa Dorotka.
Jozef hľadel na Bianku s rozžiarenými očami. "Presne takto som si ťa predstavoval." Povedal a postavil ju z kresla v ktorom sedela. Obzeral si ju z každej strany a pri tom sa usmieval. "Ty si nemyslíš, že je nenormálne, že aj ja môžem byť pekná?" Opýtala sa zo smiechom. Jozef sa na ňu nechápavo pozrel. "Pavol si to myslí." Povedala Dorotka. Jozef sa usmial a opýtal sa Bianky, či s ním bude tancovať prvý tanec. Bianka s radosťou súhlasila. "Chcela by som ti zaspievať k narodeninám!" Ozvala sa Malvína zaliečavo. "Je to od teba milé, ďakujem ti." Povedal Jozef a išiel si s Biankou sadnúť na malú pohovku pri stene. Malvína začala hrať, ale spev jej veľmi nešiel, lebo bola nervózna. "To nie je spev, to nie je spev, ale rev." Spustila Dorotka. Bianka sa rozosmiala a zavolala Dorotku k sebe. "To ťa naučil ten krpec, však?" "Je to pekné a výstižné." Smiala sa aj Dorotka. "Maj na pamäti, že nesmieme dostať rodičov do nepríjemnej situácie!" Povedal jej Jozef prísne.
"Neboj sa braček, už jej dám pokoj!" Povedala a išla si sadnúť k Filipkovi. Malvína dohrala a obzrela sa na Jozefa. "Tak čo?" Usmiala sa naňho s prižmúrenými očami. "Ďakujem ti, bolo to pekné." Klamal Jozef.
"Deti, oslava sa o chvíľu začne, hostia sú už tu." Prišla za nimi grófka Temesiová. Keď zbadala Bianku, usmiala sa a oči sa jej rozžiarili. "Presne takto som si ťa predstavila, si nádherná." Bianka sa len usmiala, lebo nevedela, čo má na to odpovedať. "Mamička, veď ju privádzaš do rozpakov." Ozval sa Jozef vedľa nej. "Tak dobre deti, o päť minút príďte do veľkého salónu!" povedala grófka a odišla. "Mamička si ťa obľúbila." Pošepol Bianke Jozef. "Veď, aj ja ju." Odvetila Bianka.
O niekoľko minút sa deti prechádzali medzi hosťami. Každého zdravili a prihovárali sa mládeži. Slávnosť sa pomaly začala a domáca pani pozívala hostí k obedu. Všetci sa presunuli do veľkej jedálne, kde bolo prestreté asi pre dvadsať ľudí. Bianku s Filipkom usadili vedľa detí domácich pánov, keďže ich predstavili ako detí grófovej sesternice. Gróf Temesi predniesol prípitok na synovo zdravie a poprial mu všetko najlepšie. "Nech žije Jozef! Nech žije oslávenec! Všetko najlepšie!" Pripíjali mu známi. Bolo tam niekoľko mládencov v Jozefovom a Pavlovom veku, ktorí mohli na Bianke oči nechať. Ale nie len na Bianke, aj Žofka sa im veľmi páčila. Počas obeda, Jozef sedel medzi nimi a dobre si to všimol. Nemohol za to, ale žiarlil. Po obede sa vrátili do veľkého salónu a oslava sa rozprúdila. Jozef požiadal Bianku o prvý tanec. Tancovali spolu a všetci ich pozorne sledovali. Niektorí s úsmevom, niektorí závistlivo. "Bianka!" Ozval sa skoro šeptom. "Prosím Jozef!"
"Chcel by som ti niečo povedať." "No prosím." "Vieš, to čo som ti včera hovoril v malom salóne, to nebola hra." Bianka sa usmiala. "Vieš, ja som to myslel úprimne." Povedal a pozrel sa jej do očí. "Ale, ja to viem." "A?" "Aj ja ťa mám rada, ale..." "Ale čo?" "Veď vieš!" Zosmutnela Bianka. "Nechcem, aby si bola smutná. Schop sa, nedopraj Malvíne potešenie z toho, aby ťa videla smutnú!" Povedal Jozef potichu, ale rázne. "Máš pravdu, nedoprajem jej to potešenie, aby ma videla smútiť." Zdvihla Bianka hlavu a žiarivo sa na Jozefa usmiala.
"To je ono!" Usmial sa Jozef, tuhšie ju chytil okolo pása a rozkrútil sa s ňou po parkete. Tancovali spolu druhý aj tretí tanec, až to Pavol nevydržal a hneď ako dotancovali ponáhľal sa požiadať Bianku o ten ďalší.
"Si oslávenec, musíš tancovať aj s inými dievčatami. Bianku mi prenechaj a choď tancovať s Malvínkou, už sa ťa nevie dočkať!" Povedal Pavol a obrátil sa k Bianke. "Smiem prosiť!" Usmial sa a chytil ju za ruku.
"To sa nepatrí!" Povedala Bianka a odtiahla si ruku. "Prepáč!" Zašomral a ponúkol jej rameno. Už začali priťahovať pozornosť, radšej sa doňho zavesila a dala sa odviesť. Jozef sa nazlostene obrátil a chcel požiadať o tanec Žofku, ale ona bola zadaná a navyše, Malvína sa naňho vytrvalo usmievala a mávala mu rukou, tak zamieril k nej. "Chceš si zatancovať?" Opýtal sa, aj keď dobre poznal odpoveď. "Áno, áno." Odvetila Malvína a rýchlo sa doňho zavesila. Jozef ju odviedol na parket do blízkosti Bianky a Pavla, aby ich mohol pozorovať. Keď ho Bianka zbadala vedľa seba, usmiala sa naňho. On jej úsmev opätoval a hneď sa mu zlepšila nálada. Keď dotancovali, Bianka povedala Pavlovi, že si chce sadnúť. Pavol ju chcel odprevadiť k pohovke v rohu miestnosti, ale Bianka sa obrátila a rozbehla sa k Dorotke. "Dobre, že som ťa zbadala." Povzdychla si, keď si k nej sadala. "Zachránila som ťa pred otravou!" Smiala sa Dorotka. "To je fakt." Súhlasila Bianka. "Pozri na chudáka Jozefa, ako sa naňho tá pijavica lepí." Vzdychla si Dorotka. "Pošlem Filipka, aby ju požiadal o tanec." Navrhla Bianka a už aj volala chudáka malého k sebe. Filipko, aj keď nerád, išiel požiadať Malvínu o tanec. Jozef toho hneď využil a zmizol skôr, než ho stihla zastaviť. Bianka s Dorotkou sa rozosmiali na plné ústa. "Pijavica sa ťa nechcela pustiť, však?" Smiali sa mu, keď si sadal vedľa nich. "Máte pravdu, je to ozajstná pijavica. Teraz ľutujem chudáka Filipka." Povedal Jozef s úsmevom. "Jeho nemusíš ľutovať, on si vie poradiť." Povedala Bianka, keď zbadala Filipka ako sa blíži k nim. "Čo je, odkopla ťa?" Smiala sa Dorotka, keď si Filipko sadol vedľa nej. "Skočil som jej na nohu, až zarevala." Smial sa aj Filipko. "Poďme na chvíľu von! Zdá sa, že sa k nám chystá Pavol a ja s ním už nechcem tancovať!" Povedala Bianka a vstala. Jozef sa tiež postavil a ponúkol jej rameno. "Slečna, bude mi potešením odprevadiť vás do záhrady." Usmial sa a žmurkol na ňu. Aj Bianka sa usmiala a s radosťou sa doňho zavesila. Vyšli do záhrady, kde omamne rozvoniavali ruže. Chvíľu sa prechádzali a potom si sadli na lavičku pod veľkým javorom. "Jozef!" Ozvala sa Bianka. "Prosím moja!" "Aj ja by som ti chcela dať darček k narodeninám." Usmiala sa a vytiahla z vrecka šiat svoj vreckový nožík. "Čo je to?" Opýtal sa Jozef zvedavo. "To je nožík." Povedala Bianka a otvorila ho. Jozef sa na ňu pozeral, ako otvárala všetky dielce nožíka a vysvetľovala mu, čo načo slúži. "Je v tom veľký nožík, malý nožík, vidlička, lyžička, vívŕtka, otvárač na fľaše, otvárač na konzervy, pilník na nechty a skrutkovač." Jozef sa na ňu užasnuto pozeral. "Ty nosíš takúto vec pri sebe?" Bianka sa usmiala. "U nás má nožík už aj šesť ročné decko. Ale nemysli si, že beháme s nožíkom vo vrecku, to len keď ideme na túru, alebo... aj tak by si to nepochopil." Mávla rukou a podala mu ho. Jozef si nožík zobral a začal si ho obzerať lepšie. "Je z kvalitného materiálu." Usmial sa. "Je to pravá švédska oceľ." Povedala Bianka. Spýtavo sa na ňu pozrel. "Kašli na to, už sa mi nechce vysvetľovať!" Povedala a nastražila uši. "Čo je?" Spýtal sa Jozef. "Pst! Ty nepočuješ?" Ozvala sa po tichu. Už počul aj on. V kríkoch neďaleko nich, bolo počuť šuchotanie. "Niekto nás sleduje." Zašepkal a pomaly sa postavil. Pomaly sa začal posúvať smerom k miestu, odkiaľ bolo počuť šuchot a naraz skočil. Bianka sa rozosmiala, keď uvidela, koho Jozef chytil. V Jozefových rukách sa metala Malvína. "Špehujeme, špehujeme?!" Smiala sa Bianka. "Čo si tam robila?!" Zrúkol na ňu Jozef. "Ja...ja...ja som chcela vedieť, čo tu spolu stvárate!" Povedala nahnevane. "Chceš to vidieť?" Usmiala sa Bianka a žmurkla na Jozefa. "Naozaj to chceš vidieť? Tak sa dobre pozeraj!" Povedal Jozef, pristúpil k Bianke objal ju a pobozkal na pery. Malvína zbledla, zakryla si ústa dlaňou a utiekla. "Čo myslíš, čo urobí?" Opýtala sa Bianka znepokojene. "Neviem, ani ma to nezaujíma." Odvetil Jozef a pohladkal ju po vlasoch. "Mali by sme sa vrátiť, aby nás nezačali hľadať." Povedala s úsmevom. "Bojíš sa?" Prekvapil sa Jozef. "Trochu." "Tak dobre, vráťme sa." Povedal a chytil ju za ruku. Keď vošli dnu, videli ako Malvína rozrušene hovorí niečo svojmu bratovi. "Niečo chystajú." Zašepkala Bianka. "Nech si chystajú, my sa nemáme čoho báť." Upokojoval ju Jozef. Keď ich Pavol zbadal, tvár sa mu skrivila nenávisťou. Povedal niečo Malvíne, potom sa vybral za Jurajom a ešte za dvomi chlapcami, ktorý vyzerali rovnako úlisne ako oni. "Poď, ideme si zatancovať." Povedal Jozef a viedol Bianku na parket. Asi v polovici tanca zbadali, ako im Dorotka dáva znamenie.
"Je rozrušená, poďme za ňou." Zašepkala Bianka s neblahou predtuchou. Prestali tancovať a išli k nej. "Čo sa stalo?" Pýtali sa naraz. "Dajte si pozor na tie potkany! Počula som, ako Malvína roztrubuje nezmysli o vás dvoch." "Aké nezmysli?" Opýtal sa Jozef. "Vraj ste podviedli Pavla aj ju. Vraj, ty si chodil s ňou a Bianka s Pavlom. A ešte, že vás videla, ako ste sa v záhrade bozkali." "Ty vieš, že nikoho sme nepodviedli. A to, že sme sa bozkali je pravda." Povedal Jozef a pozrel sa na Bianku. "Je to pravda." Usmiala sa Bianka, keď sa na ňu Dorotka spýtavo pozrela. Dorotke sa rozžiarili oči. "Takže, už si naša. Musím to oznámiť Žofke." Povedala a už jej nebolo. O chvíľu sa vrátila aj s rozžiarenou Žofkou. Sedeli v rohu miestnosti, na pohovke kam chcel Bianku dotiahnuť Pavol a debatovali. Potom prišiel jeden z tých chalanov, čo boli Bianke protivný, požiadať ju o tanec. Najprv ho chcela odmietnuť, ale Žofka jej dala znamenie aby neodmietala. Tak súhlasila a odišla s ním na parket. Súrodenci sa rozprávali o Kisovcoch, keď k nim prišiel Filipko. "Toto mi dal jeden chalan, aby som ti to dal." Povedal a podával Jozefovi poskladaný kus papiera. Jozef rozložil papier a prebehol ho očami. Keď ho prečítal, zbledol. Pokrkval papier a strčil si ho do vrecka. Potom, bez slova vstal a vybehol z miestnosti. Dievčatá ohromene na seba pozerali, ale neodvážili sa ísť za ním. Jozef, ako blázon utekal do záhrady. Na papieriku totiž bolo napísané, že ak chce vidieť Bianku s iným chlapcom, má sa poponáhľať do záhrady.
Keď už bol tak ďaleko, že ani hluk z domu nebolo počuť, zastal a načúval. Bolo mu podozrivé to ticho. Nič nepočul, tak sa rozhodol ísť až na koniec záhrady. Sotva urobil niekoľko krokov, keď naňho skočili a začali ho biť hlava-nehlava. Aj vďaka Biankyným tréningom bol obratnejší a tí dvaja naňho nestačili. Keď kopol jedného do tváre, zbadal že je to Pavol a ten druhý bol jeden z tých dvoch, s ktorými ho videl vo veľkom salóne. Na pomoc im priskočili aj Juraj s tým druhým potkanom, ktorý strážili spútanú Bianku. Neskoro na to prišiel, že to bola vopred pripravená pasca. Štyria ho bili a kopali všade kde ho zasiahli. Bianka mu nemohla pomôcť, lebo mala spútané ruky aj nohy. Jozef sa zvíjal v tráve celý zakrvavený a Bianka mohla len revať. Revala tak nahlas a tak srdcervúco, až sa prebudila. Sadla si na posteli a chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila že je doma a že to všetko sa jej iba snívalo. Od uľahčenia sa rozosmiala. (To bude ale príbeh, keď to porozprávam starkej!) Povedala si v duchu a opäť si ľahla.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
aio
15. 11.novembra 2007 20:15
haha jeej... skvele ale skoda ze sa to uz skoncil
Napíš svoj komentár