A Bianka sníva ďalej... Čítaj!

Pri večeri gróf Temesi oznámil, že o dva dni chystajú slávnosť k Jozefovým pätnástim narodeninám.
"Už je z teba dospelý muž. Ešte sa ohliadnuť po peknom dievčati a..." Zasmial sa gróf Kis. "Na to má ešte dosť času. Veď ani váš Pavol sa neohliada po dievčati a už mal pätnásť." Ohradila sa Jozefova mama. "V tomto máte pravdu, milá grófka. Ja v ich veku, už som sa obzeral za dievčatami a naši chlapci! Ja neviem, čo ich zaujíma!" "Ale otec! Veď okrem dievčat, existuje ešte mnoho iných vecí." Ozval sa Pavol. "Moja reč." Usmial sa Jozef. "Nie že by sa nám dievčatá nepáčili, ale ešte máme dosť času behať za sukňami." Dodal rýchlo Pavol, keď zbadal otcovu zamračenú tvár. "Tá naša mlaď, má viac rozumu, než sme mali my." Zasmial sa gróf Kis spokojne a zahryzol do morčacieho stehna. Po večeri si grófka Temesiová dala zavolať Bianku. "Milé dieťa! Počula si, že o dva dni chystáme slávnosť na počesť môjho syna." Začala grófka. "Áno madam." Odvetila Bianka.
"Nerátali sme s tým, že tak nečakane získame ďalšie deti a že... Skrátka, musela som vám dať na rýchlo ušiť šaty na slávnosť. Zajtra budú hotové a dúfam, že sa vám budú páčiť." Bianka bola dojatá a nevedela, čo má povedať. Chytila grófku okolo krku a pobozkala ju na obe líce. "Ďakujem vám grófka z celého srdca!" Zašepkala Bianka vrúcne.
Neskôr, keď odchádzala od grófky, zbadala na chodbe Jozefa. Keď ju uvidel, chytil ju za ruku a ťahal k oknu na konci chodby. "Čo chcela od teba moja matka?" Opýtal sa netrpezlivo. "A čo je teba do toho?" Usmiala sa Bianka. "Nič, iba by som rád vedel..." Bianka sa rozosmiala. "Oznámila mi, že nám dala ušiť šaty na tvoju slávnosť." "To naozaj?!" "Naozaj." Smiala sa Bianka. "Som šťastný." Vzdychol si Jozef. Pritiahol si Bianku na hruď a hladkal ju po vlasoch. Nezbadali, že ich za stĺpom pozoruje Pavol.

Skoro ráno, Bianka s Jozefom začali s tréningom. Bianka bola vo svojom živle. Bavilo ju učiť Jozefalebo bol šikovný a rýchlo sa učil. Trénovali asi hodinu, potom sa išli naraňajkovať a keďže sa v ten deň neučilo, po raňajkách išli trénovať ďalej. Asi po pol hodine, za nimi prišiel aj Pavol. "Aj ja by som sa rád naučil, to bojové umenie. Bola by si taká dobrá a učila by si aj mňa!" Usmial sa na Bianku. "Keď ma budeš poslúchať, prečo nie." Zasmiala sa Bianka. "Tak dobre, dajme sa do toho!" Povedal Pavol a postavil sa na Jozefovo miesto. Jozef zamračený sa išiel oprieť o neďaleký strom a otial ich pozoroval. Bianka s Pavlom cvičila asi pätnásť minút, ale s ním to nebolo ono. "Už som unavená, na dnes to stačilo." Povedala Bianka a sadla si do trávi. "Naozaj si taká unavená?" Spýtal sa Pavol nedôverčivo. "Pokračovať budeme zajtra, dobre! Teraz si idem oddýchnuť." Vzdychla si a vstala zo zeme. Obaja chlapci ju odprevadili do domu a potom sa vrátili do záhrady. Bianka sa prezliekla do šiat a išla za Dorotkou. Našla ju aj s Filipkom v salóne, ako búšia do klavíra. "Prosím ťa, pomôž mi naučiť ju aspoň jednu modernú pesničku!"Vzdychal Filipko. "Kde si bola?" Spýtala sa Dorotka. Bianka si sadla za klavír a odvetila: "Učila som dvoch chlapcov biť sa." "Koho?" "Jozefa a Pavla." "A navzájom sa nepobili?" Uškrnul sa Filipko. "Čuš!" Zahriakla ho Bianka a potiahla ho za ucho. "Naučíme Dorotku peknú pesničku, aby ju mohla bratovi zaspievať k narodeninám." Usmiala sa a začala hrať. Medzi tým, Jozef s Pavlom sa bili v záhrade. Keď za nimi prišiel Juraj, povedali mu, že to len trénujú. Juraj ich chvíľu pozoroval, ale po niekoľkých minútach ho to prestalo baviť a odišiel. Vrátil sa dnu a na chodbe stretol Malvínu. "Kde si bol?" Opýtala sa zvedavo. "V záhrade som pozoroval Pavla s Jozefom, ako trénujú to bojové umenie." Odvetil Juraj znudene. Malvína si nadvihla sukne a vybehla z domu. "Prestaňte s tou hlúposťou, je to nebezpečné!" Kričala už z ďaleka. "Keď ihneď neprestanete, požalujem rodičom, že vás to zlé dievča nahovára, aby ste sa bili!" Ziapala, keď už bola pri nich. To na nich zaúčinkovalo a prestali sa mlátiť. "Ale Malvínka! My sa predsa nebijeme, ale trénujeme." Povedal jej Pavol milo. Pozrela sa na Jozefa. "Hovorí pravdu." Uškrnul sa ten. "Nechcem, aby ste to robili, je to nebezpečné! Ty si môj brat a ty... Chcem, aby ste sa so mnou vrátili do domu!" "Tak dobre!" Vzdychli si obaja.
Len čo vošli do haly, už im išla o proti Žofka. "Kam si zmizla?! Odišla si bez jediného slova, há?!" Vyčítala Malvíne. "Prepáč, ale musela som vybaviť niečo dôležité." Usmiala sa Malvína previnilo. "A vi ste boli kde?" Obrátila sa na chlapcov. "My sme boli, v záhrade." Odvetili jej na raz. "Tak dobre. Keď chcete niečo vidieť, poďte za mnou a buďte ticho!" Usmiala sa Žofka a viedla ich smerom k salónu. Došli na miesto a Žofka si priložila prst na ústa. "Pst, aby nás nezbadali!" Potom, potichu odchýlila dvere. Nechala ich chvíľku sa pozerať, potom ich opäť zatvorila. "Dorotka s Filipkom, ti chcú zajtra zaspievať k narodeninám a Bianka ich bude sprevádzať na klavíri." Radostne oznamovala Jozefovi. "Chcem tam ísť!" Povedal Jozef. "Nie môj milý, ty tam nemôžeš ísť! Chcú, aby to bolo prekvapenie a takto by si im to pokazil." "Máš pravdu sestrička." Usmial sa Jozef a odišiel do svojej izby.
Pri obede si Malvína uťahovala z Bianky. "Mama vieš o tom, že z Bianky je dokonalá učiteľka?" Obrátila sa na svoju matku. "Naozaj! A čo také vyučuješ, moja milá?" Spýtala sa Bianky grófka Kisová. "Malvína sa určite mýli. Ja nevyučujem nič a nikoho." Odvetila Bianka vľúdne. "Asi som sa pomýlila, tak mi prepáč! Ale, dnes som ťa videla pri klavíri a tvárila si sa, ako učiteľka hudby." Usmiala sa Malvína. Bianka chcela niečo odvetiť, ale predbehla ju Dorotka. "Učili sme sa novú pesničku. A keď na budúce budeš zvedavá, radšej vojdi a nešpehuj za dverami!" Malvína očervenela, ale pohľad jej mamy ju varoval, aby bola ticho. "Bianka prosím ťa, príď po obede do mojej izby! Chcem, aby si si vyskúšala šaty na zajtra!" Ozvala sa Jozefova mama a tak umlčala obe dievky.
Bianka si práve skúšala nové šaty, keď po krátkom zaklopaní vošla Dorotka. "Čo chceš dieťa?" Opýtala sa jej mama. "Nič mamička, iba som chcela vidieť Biankyne šaty." "Si veľmi zvedavá, preto budeš skoro stará." Zasmiala sa grófka Temesiová. "Ale aspoň nešpehujem za dverami." Odvetila Dorotka a sadla si na posteľ.
"Ideme si zajazdiť?" Opýtal sa Jozef, keď Bianka s Dorotkou vyšli z grófkinej izby. "Môžeme, ale najprv sa idem prezliecť." Usmiala sa Bianka. Kým sa prezliekla, Jozef jej osedlal koňa. "Ideme do lesa?" Opýtala sa a potľapkala koňa po zadku. "Keď chceš." Uškrnul sa Jozef. Vyskočili na kone a vycválali z dvora. Dorotka s Filipkom stáli pri okne v salóne a otial ich pozorovali. "Mne sa zdá, že sa majú radi." Vzdychla si Dorotka šťastne. "Mne sa nezdá, ja to viem." Uškrnul sa Filipko. Bianka s Jozefom cválali cez celú dedinu a spomalili iba pod kopcom kde začínal les. "Nepovieš mi, aké šaty ti dala mama ušiť?" Spýtal sa Jozef. "Uvidíš zajtra." Odvetila Bianka a zoskočila z koňa. Nechala koňa volne sa pásť a sadla si do trávi. Jozef urobil to isté.
"Keby som tak mala pri sebe plavky a mlieko na opaľovanie." Vzdychla si Bianka a ľahla si na chrbát.
"Aké mlieko? A čo sú to plavky?" Pýtal sa Jozef, nespúšťajúc z nej oči. Bianka sa cítila tak dobre, že zabudla kde sa nachádza. Teraz jej to Jozef pripomenul a ona zosmutnela. "Mlieko na opaľovanie, je taká hustá tekutina a keď sa ideš opaľovať, natrieš si to na telo." Vysvetľovala Bianka smutne. "Prečo si tak zosmutnela?" Naklonil sa nad ňu, aby jej videl do tváre. Po lícach jej stekali slzy. "Iba som si spomenula na svojich rodičov." Povedala a sadla si. Objal ju okolo pliec a pritiahol k sebe. Nevedel, čo jej má povedať. "Utri si slzy, ide nám návšteva!" Ozval sa nahnevane. Bianka si utrela oči a pozrela sa na cestu. Po ceste sa k nim na koňoch blížili, Malvína s Pavlom, Jurajom a Žofkou. "Vysliedili nás!" Zavrčal Jozef a postavil sa. "Pokojne!" Zašepkala Bianka a tiež sa postavila. "Nepatrí sa, aby mladá dáma bola o samote na takomto mieste, s mladým pánom!" Spustila pohoršene Malvína, len čo k nim dorazili. "Čo ste tu robili?" Opýtal sa Pavol podozrievavo. "Môžeš tri krát hádať!" Usmiala sa naňho Bianka. "Si jedno, neslušné a zlé dievčisko!" Skríkla Malvína. "Podľa seba, súdim teba. Však?" Vzdychla si Bianka a išla si po koňa. Žofka išla za ňou. "Bianka prosím ťa, daj si pozor! Ona je zaľúbená do Jozefa a neviem, či si si to všimla, ale Pavol sa zaľúbil do teba." Bianka sa na ňu pozrela. "Myslela som si, že stojíš pri nej." "Iba sa ju snažím krotiť." Povedala Žofka potichu. "Neboj sa, nedám sa vyprovokovať." Usmiala sa Bianka a vysadla na koňa. "Vrátime sa domov. Do zajtra musím naučiť Bianku tancovať." Oznámila Žofka. "Á, biť sa vie, ale tancovať nie!" Zasmiala sa Malvína. Bianka sa na ňu pohŕdavo pozrela a popchla koňa.
Len čo prišli domov, Jozef išiel za rodičmi. "Otec, mama, môžem učiť Bianku tancovať spolu s Žofkou?" "Samozrejme že môžeš. A daj si na tom záležať, aby nám neurobila hanbu!" Smiali sa jeho rodičia. Jozef sa poďakoval a utekal za Biankou. O pár minút, Bianka už prezlečená do šiat, Žofka a Jozef nacvičovali vtedajšie spoločenské tance. O chvíľu za nimi prišli, aj Dorotka s Filipkom. "Aj ja musím naučiť tancovať svojho partnera, aby mi neurobil hanbu." Vyhlásila Dorotka. Po hodine si urobili pauzu. "Teba ani niet čo veľmi učiť, tebe to ide samé od seba." Povedala jej Žofka, keď si išli sadnúť. "Lebo ma to baví." Usmiala sa Bianka. Jozef odišiel do kuchyne, požiadať niečo na pitie. Keď sa vracal, zbadal Malvínu utekať po schodoch. "Práve som videl Malvínu na schodoch." Oznámil im, len čo zatvoril za sebou dvere. "Naša Malvínka zase špehuje." Vzdychla si Dorotka. "Kašlať na ňu!" Mávol Filipko rukou. "Máš pravdu krpec, nech si špehuje keď ju to baví. Poď, ukážeme týmto tu, ako sa tancuje kačací tanec!" Povedala Bianka a vyskočila zo stoličky. Jozef s Dorotkou a Žofkou sa na nich pozerali s otvorenými ústami. "A toto bolo čo?" Opýtal sa Jozef, keď dotancovali. "To bol iba srandovný tanec." Uškrnul sa Filipko. "Tancujeme ho, keď sa chceme vyblázniť." Dodala Bianka. "Je taký smiešny, naučíte ma to?" Smiala sa Dorotka. "Kedy len budeš chcieť." Súhlasil hneď Filipko. "Mali by sme pokračovať, ale treba sa ísť pripraviť na večeru." Povedala Žofka. "Budeme pokračovať po večeri. Rodičia nám to určite dovolia." Zvolala Dorotka nadšene. "Dúfajme!" Vzdychol si Jozef.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu