AKO POKRAČUJE PRÍBEH DIEVČATKA? DOZVIEŠ SA:

Večera prebehla v pohode, iba grófka Kisová bola príliš zvedavá. Bianka však pre ňu mala vždy neakú odpoveď. Po večeri sa všetci odobrali do svojích izieb, nikomu sa však nechcelo spať. Bianke sa cnelo za rodičmi, vytiahla si rádijko a naladila si svoju obľúbenú stanicu. Po desiatich minútach niekto klopal na dvere. Bianka vypla rádijko a išla otvoriť. „Nemôžem spať. Môžem ísť k tebe?“ Vo dverách stála Dorotka v nočnej košeli a v župane. „Jasné že môžeš.“ Povedala Bianka a pustila ju ďalej. Dorotka vošla a zrak jej padol na posteľ. „A toto je čo?“ Ukazovala na tú malú vecičku na Biankynej posteli. „To je rádio.“ Usmiala sa Bianka. „Rádio?!“ Nechápala Dorotka. „Pozri, ukážem ti to!“ Zobrala ho do ruky a zapla. Dorotka otvorila ústa, a zabudla ich zatvoriť. Dívala sa na Bianku s rádijkom v ruke s otvorenými ústami. „Ako sa do tej malej vecičky dostali hudobníci?“ Pýtala sa, a pokročila bližšie. Bianka sa zasmiala a vložila jej rádijko do ruky. „Sadni si, a ja ti to vysvetlím!“ Dorotka si sadla na posteľ, a Bianka si sadla k nej. Snažila sa jej čo najjednoduchšie vysvetliť, čo je to rádio, a na akom princípe funguje. Dorotka jej horlivo prikyvovala, ale Bianke bolo jasné, že nič z toho nechápe. „Kašli na to!“ Vzdychla si napokon Bianka. Vstala, podišla k oknu, otvorila ho, a Dorotku nechala počúvať hudbu. Oprela si bradu rukou a pozorovala záhradu. Naraz sa potichu ozvala. „Dorotka, poď sem, ale po tichu!“ Dorotka položila rádijko a podišla k Bianke. „Čo je čo sa stalo?“ „Pst! Niekto je tam dole a pozoruje toto okno.“ Zašepkala Bianka. „Kto to je?“ Opýtala sa Dorotka vystrašene. „Ja neviem, ale dozviem sa.“ Odvetila Bianka a už si aj brala baterku a vybehla na chodbu. Dorotka sa hnala za ňou. „Počkaj na mňa!“ Šepkala na tmavej chodbe. Na dolných schodoch ju dohonila, a spolu vyšli von. Keď boli vonku, spomalili krok a potichu sa prikrádali k záhrade. „Čo keď je tam nejaký zbojník?“ Zašepkala Dorotka. „Buď ticho, aby sme ho nevyplašili!“
Zahriakla ju potichu Bianka. Lenže, keď prišli na to miesto kde ešte pred chvíľou niekto bol, už tam nebolo nikoho. Iba vzďaľujúce sa kroky im potvrdili, že sa nemýlili a že naozaj tam niekto špehoval. „Zbadal nás a ušiel.“ Vzdychla si namrzene Bianka. „Kto to asi bol?“ Pýtala sa vystrašená Dorotka. „Ja neviem, ale treba to zistiť.“ Sadli si na lavičku, a hodnú chvíľu neprehovorila ani jedna. "Poďme dnu, lebo keď zistia, že nie sme vo svojich izbách, bude zle!" Prehovorila napokon Bianka. Vstali a potichu sa vkradli dnu.
"A toto je zas čo?" Spýtala sa Dorotka, keď už opäť sedela v Biankynej izbe. A ukazovala na baterku, ktorú Bianka práve položila na stolík. "Toto sa volá baterka." Povedala Bianka. Zobrala baterku do ruky a zasvietila Dorotke do očí. "Ááu! Čo to robíš?" Zapišťala Dorotka a zakryla si oči rukami. "Prepáč, iba som ti to chcela ukázať." Zasmiala sa Bianka. "Tam neni sviečka, však?" Spýtala sa nesmelo Dorotka a vzala si baterku, aby si ju obzrela lepšie. "Nie, sviečka tam neni, je tam malá žiarovka." Povedala Bianka s úsmevom. Dorotka ani šajnu nemala, čo je to žiarovka, ale už sa nechcela nanič pýtať,iba pokrútila hlavou a sadla si na posteľ.
"Čo myslíš, kto to mohol byť?" Ozvala sa Bianka. "Ja neviem, ale mali by sme to niekomu povedať."
Vzdychla si Dorotka. "To nech ťa ani nenapadne! Vieš, aký cirkus by z toho bol?" Zahriakla ju Bianka. "Tak, čo budeme robiť? "Zatiaľ nič. Budeme čakať a pozorovať." Povedala Bianka a sadla si k Dorotke.

Na druhý deň, pri raňajkách, Bianka nenápadne pozorovala všetkých troch chlapcov, lebo si bola istá, že to bol jeden z nich. Pavol a Juraj si celý čas niečo šuškali a poškuľovali po Bianke. Jozef sa správal dôstojne, ako na syna domáceho pána sa patrí. Po raňajkách Dorotka zatiahla Bianku do svojej izby. "Čo povieš na tých dvoch hlupákov?" Spýtala sa netrpezlivo. "Na akých hlupákov?" Bianka sa tvárila nechápavo. "Na Juraja a Pavla predsa. Správali sa čudne a stále po tebe poškuľovali." "Neviem, čo si mám myslieť, ale budem si dávať na nich pozor." Odvetila Bianka. "A čo povieš na Malvínu, aj ona je taká hlúpa ako jej bratia?" „Nezdá sa mi, že by bola taká ako jej bratia." Usmiala sa Bianka, lebo si už včera všimla, že je celá zbláznená do Jozefa. Dorotka sa ešte chcela rozprávať, keď za nimi prišiel Filipko a oznámil im, že dnes sa učiť nebudú a majú celý deň veget. "Čo je to veget?" Spýtala sa Dorotka. "Veget, to je, že nemusíš robiť nič." Vysvetľoval jej Filipko, aj keď sám si nebol istý, čo to slovo presne znamená. "Tak to znamená, že sa nemusíme učiť?" Zvolala Dorotka. "Presne to." Prikývol Filipko. Bianka sa potešila, že bude môcť hľadať cestu domov a už aj utekala do svojej izby aby sa prezliekla. Len čo však zatvorila za sebou dvere a začala si vyzliekať šaty, niekto zaklopal na dvere. Nestihla sa ani ozvať a Dorotka už bola dnu. "Ty sa vyzliekaš? Prišla som pre teba, ideme všetci na výlet." "Na výlet?" Spýtala sa Bianka sklamane. "Áno prosím. Naši hostia chcú ísť na výlet, tak ideme všetci na výlet." Povedala pohŕdavo Dorotka. Bianka sa rozosmiala. "Zdá sa mi, že sa ti veľmi nechce ísť?"
"Rada chodím na výlety, ale nie s tými nafúkancami." Odvetila Dorotka a tiež sa rozosmiala.
"Tak poďme, aby na nás nečakali!" Povedala Bianka, keď si napravila šaty.
Keď vyšli z Biankynej izby, na chodbe zbadali Malvínu. Stála pri okne a niekoho pozorovala na dvore. Nebolo ťažké uhádnuť, kto to asi je. Dorotka si priložila prst na ústa a ťahala Bianku k druhému schodišťu.
"Nezbadala nás?" Pýtala sa zo smiechom, keď schádzali dole po malom schodišti o ktorých Bianka ani nevedela. "Tak sa sústredila na pozorovanie tvojho brata, že nás ani nepočula, ani nevidela." Odvetila Bianka, tiež zo smiechom. "Pozri, tam je Žofka. Poď, ideme za ňou!" Povedala Bianka, keď už boli na dvore. Žofka sa práve zhovárala s Filipkom. "Kde ste boli? Všade sme vás hľadali!" Ozvala sa Žofka nahnevane.
"Už sa toľko nehnevaj! Išli sme po zadnom schodišti, preto ste nás nenašli." Uškŕňala sa Dorotka.
"Čo si zas vyviedla, že sa takto uškŕňaš?" "Nič! Prečo? To sa už nemôžem ani smiať?" "Len, aby! Vieš, že máme hostí!" Povedala Žofka prísne. "Ja viem!" Odvrkla Dorotka a štuchla svoju sestru do pleca.
Na dvore sa práve objavila Malvína. "Čo chceš, veď je to milé dievča." Povedala Žofka a zavolala na Malvínu. "Tak sa teším, že ideme na ten výlet." Usmievala sa Malvína. "Aj ty pôjdeš s nami v koči, však?" Obrátila sa na Bianku. Bianku ani nenapadlo ísť v koči. "Nie, ja pôjdem na koni!" Vyhlásila rázne. Dorotka sa chichúňala a utiekla za bratom. "Ty chceš ísť na koni?" Prišiel za ňou Jozef. "A nemôžem?" Usmiala sa Bianka. "Čo by nie. ale myslel som si, že pôjdeš s dievčatami v koči." "Radšej by som si zajazdila." Odvetila Bianka a pozrela sa na Malvínu. "Tak dobre!" Vzdychol si Jozef spokojne.
Grófka Kisová, grófka Temesiová, Žofka, Dorotka, Filipko a Malvína Nasadli do koča a vyrazili do neďalekého lesíka. gróf Kis, gróf Temesi, Juraj, Pavol, Jozef a Bianka nasadli na kone a išli za nimi. Dámam sa nepáčilo, že mladé dievča ide v spoločnosti mužov, ale neopovážili sa jej protirečiť. Hneď za kočom jazdili obaja páni, za nimi išli Juraj s Pavlom a na konci sprievodu, jazdili Jozef s Biankou. Celou cestou neprehovorili spolu ani slovo, iba po sebe poškuľovali. Bianka mala tušenie, že večer v záhrade bol Jozef, ale nepovedala ani slovo.
Keď dorazili na miesto, rozprestreli deky a vytiahli piknikové košíky. Bola to pekná čistinka uprostred lesa a kúsok ďalej tiekol potôčik. "Je to tu krásne!" Zvolala Bianka, keď zosadla z koňa. "Keď chceš, poukazujem ti to tu." Ponúkol sa Jozef. "Aj ja idem!" Zvolala Dorotka. "Filip!" Zavolala Bianka na Filipka. "Už idem!" Kričal ten malý a už aj bol pri nej. "Ešte niekto?" Obrátil sa Jozef k ostatným. Keďže sa nikto neprihlásil, vybrali sa na prieskum štyria. Keď sa vrátili, doniesli kopu húb. Filipko si vyzliekol vestu a do nej naukladali huby. "A sú tie huby jedlé?" Pýtala sa grófka Kisová. "My dvaja, sa v hubách vyznáme!" Vyhlásil Filipko hrdo. "A čo chcete, stými hubami urobiť?" Opýtala sa Malvína. "Na usmaženie pre toľkých ľudí, ich je málo, ale bude z nich dobrá polievka." Odvetil jej Filipko a sadol si k Žofke. "Dobre Filipko, dáme si z nich uvariť polievku." Smial sa gróf Temesi. Bianka s Dorotkou, si sadli na jednu deku a potichu sa na niečom smiali. "Už je čas, aby sme sa najedli." Povedala grófka Temesiová a zavolala na slúžku. Keď sa najedli, páni si zapálili fajku a dámy sa rozprávali, o deťoch. No a deti, sa zabávali na čistinke. Dorotka vytiahla z košíka Žofkynu šatku a hrali sa na slepú babu. Najprv, zaviazali oči Filipovi. Poriadne ho zatočili a potom ho pustili. Keď chytili Jozefa, on sa snažil chytiť Bianku, ale Bianka s Dorotkou mu vsotili do rúk Malvínu. Tá sa od šťastia ani nepohla, keď ju Jozef chytil. Keď si dal dolu šatku, bol sklamaný, ale Bianka s Dorotkou sa na tom dobre bavili. Keď sa začali nudiť, vrátili sa domov. Tentoraz, s Biankou na koni išla aj Dorotka, lebo odmietla nastúpiť do koča.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu