Deťom sa poobede nechcelo spať, tak si vyšli do záhrady. Naháňali sa po záhrade, keď si Filipko spomenul, na cukríky vo svojom vrecku. Vybral ich, rozbalil a začal núkať svojich kamarátov. „Čo je to?“ Pýtala sa Dorotka. „To sú cukríky, volajú sa Bompari.“ Povedal Filipko a vybral jej jeden červený. „odbal si to a daj si ho do úst!
Je dobrý, jahodový.“ Usmiala sa Bianka. Dorotka si dala do úst cukrík a očká sa jej rozžiarili. „Um, je to naozaj, ako jahoda.“ Usmiala sa a prosila si, ešte jeden. Žofka mala, pomarančový a ananásový. Jozef zas, citrónový a jablkový. Bianka si vybrala kivi a broskiňu. Filipko si tiež vybral dva a to málo, čo mu zostalo, si odložil naspäť do vrecka. Hrali sa v záhrade a potom ich zavolali na olovrant. Zjedli ovocný koláč, vypili pohár mlieka a potom išli opäť von. Bianka sa s deťmi grófa cítila dobre, ale trápilo ju, že si jej rodičia už určite robia starosti. Vytiahla z vrecka orbitky a ponúkala svojích novích kamarátov. „Chráni vaše zuby, pred zubným kazom.“ Povedala, keď si dala do úst žuvačku. „Ale, dajte si pozor, nesmiete ju prehltnúť, iba žuť!“ Dodal Filipko. Grófovím deťom žuvačky veľmi nechutili, lebo boli mentolové. Boli vonku až do zotmenia, potom ich zavolali na večeru a po večeri si išli lahnúť do svojích izieb. Bianka mala pripravenú na posteli, krásnu, ružovú nočnú košelu. Obliekla si ju a lahla si do postele s baldachínom. Snívala o tom, že raz bude spať v takej posteli a teraz, keď sa jej to splnilo, nemohla zaspať. Rozmýšlala, čo asi robia jej rodičia(určite sú zúfalí). Prehadzovala sa z boka na bok, ale zaspať sa jej nepodarilo. Po chvíľi vstala, natiahla si papučky, ktoré mala tiež pripravené pri posteli a pristúpila k oknu. Odhrnula záves a pozrela sa von. Bola krásna noc a mesiačik jasne svietil. Otvorila okno a pustila do izby čerstvý vzduch. Stála pri otvorenom okne, v cudzom dome, uprostred noci a vôbec sa nebála. Rozmýšlala o tom, že keď sa dalo dostať sem, určite sa dá dostať aj naspeť. Zobrala z kresla tenký, hodvábný župan, obliekla si ho a potichu vyšla na tmavú chodbu. Pomaly prešla po chodbe k schodom a potichu zostupovala dolu do haly. Otvorila veľké vchodové dvere a vyšla von. Práve chcela vykročiť po cestičke, ktorá viedla do záhrady, keď začula za sebou hlas: „Čo robíte vonku o takomto čase, slečna Bianka?“ Obzrela sa a uvidela Jozefa, grófovho syna. Stál kúsok za ňou, na sebe mal, iba nohavice a košelu a spýtavo sa na ňu díval. „Ja... ja som nevedela zaspať, tak som si vyšla von.“ Zajachtala a sklopila oči. „Ani ja som nevedel zaspať.
Je krásna noc, mesiačik nádherne žiari.“ Usmial sa Jozef. „Nechcete si sadnúť, na lavičku?“ „Nie, ďakujem, radšej idem do postele.“ Odvetila Bianka a pobrala sa k dverám, no pred dverami zastala a pozrela sa naňho-: Unás si mládež tyká, povedala s úsmevom a vbehla dnu.
Keď sa ráno zobudila, našla cez kreslo rozprestreté šaty. Potešila saim a hneď si ich aj vyskúšala. V škole, keď mali karneval, vždy sa obliekla za princeznú a teraz sa tak naozaj cítila. K šatám, jej poslali aj črievičky, rovnakej farby. Vykrúcala sa pred velikánskym zrkadlom, keď za ňou vošiel Filipko. „Ty brďo! Vyzeráš, ako ozajstná princezna.“ Pozrela sa naňho a rozosmiala sa: „Ty zas, ako nejaké páža.“ „Teraz by sme vyhrali, cenu za najkrajší kostím na karnevale.“ Zasmial sa Filipko. „Filipko, ale celý deň, nemôžeme zostať v tomto.“ Povedala Bianka a pozrela sa do zrkadla. „Ja viem, povedal Filipko a zosmutnel.“ „Po raňajkách sa prezlečieme a pôjdeme hladať cestu späť.“ Vzdychla si Bianka a vyšli s Filipkom z izby. Na chodbe stretli Jozefa.
„Otecko bude mať dnes hostí, preto si želal, aby ste sa obliekli po našom.“ Oznámil im Jozef. „Akých hostí?“ Opýtal sa Filipko. „Príde jeho priateľ gróf Kis, s rodinou.“ Odvetil Jozef a pritom sa pozrel na Bianku.
Bianka bola v tých šatách naozaj prekrásna, dlhé zlatisté vlasy mala rozpustené a oči jej žiarili.
„vyzeráte nádherne.“ Povedal a hneď sa od nej odvrátil. Bianka sa len usmiala a spýtala sa: „To sú šaty vašej sestry Žofky?“ Áno, ale vám pristanú viac.“ Odvetil a vykročil smerom k jedálni. Bianka s Filipkom ho nasledovali. V jedálni už boli, Žofka aj s Dorotkou, ale ich mama, ani otec tam ešte neboli. „Jej, ty si ale krásna.“ Pribehla k nej Dorotka, keď ju zbadala. Bianka nevedela, čo má na to povedať. „Aj vi dve ste krásne.“ Povedala napokon a išla si sadnúť k Žofke. O chvíľu vošiel gróf s manželkou, a sluhovia začali podávať raňajky.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mariamagdalena
24. 10.októbra 2007 22:45
Je to pekné.
Napíš svoj komentár