Keď sa išiel informovať o prácu, bez váhania ho prijali, ako jazdeckého inštruktora. Páčilo sa mu tam. Bola to veľká farma s malým jazierkom, obrovským domom a so stajňami. Mali tam všetko, čo dobrá jazdecká škola má mať.
S ďalšími dvomi chlapcami, s Marošom a Robom, celý týždeň nemali veľa práce. Ale v sobotu večer pricestovala väčšia skupina chlapcov a dievčat, aby sa cez letné prázdniny naučili ako-tak jazdiť na koni.
Bolo ich osemnásť, deväť chlapcov a deväť dievčat. Filip sa najprv obával, že to budú nejaké deti, ale keď videl, že všetci majú okolo devätnásť, dvadsať uľavilo sa mu. Nevedel zaobchádzať s trinásť, štrnásť ročnými pubertiakmi, ale títo sú už dospelí, to je niečo iné. Ubytovali ich na prvom poschodí, kde býval aj on s kamošmi.
Filip je pekný, vysoký chalan s atletickou postavou a dievčatá z neho nespúšťali oči. Všade sa ozýval smiech a vrava. Delili sa izby a oznamovali sa základné pravidlá. Dievčatá aj chlapci boli ubytovaní v trojpostelových izbách a rovnako rozdelení do skupín.
„Ty sa máš, všetky baby sa idú za tebou roztrhať!“ Povzdychol si Robo na vedľajšej posteli, keď si konečne líhali spať. „Všetky nie. Tá s tými striebornými vlasmi na neho kašle.“ Ozval sa Maroš, ktorý už ležal s knihou v ruke. „Tebe sa tie jej vlasy páčia?“ Uškrnul sa Filip. „Sú krásne, sú ako strieborný vodopád.“ Vzdychol si Maroš a zatvoril knihu. Tí dvaja sa rozosmiali a zhasli svetlo. „Nech sa ti sníva, o striebornom vodopáde!“ Zaželali mu so smiechom. „Dobrú noc aj vám!“ Zamrmlal a otočil sa na bok.
Na druhý deň, keďže bola Nedeľa mali voľno. Raňajkovali o ôsmej vo veľkej jedálni na prízemí. Po raňajkách ich vedúci školy oboznámil s programom na celé dva mesiace a potom im predstavil personál. Napokon ich prepustil so želaním, príjemného pobytu. Dievčatá obklopili Filipa a každá od neho chcela, aby jej poukazoval okolie. Filip bol zvyknutý na takéto prejavy obdivu dievčat a zabávalo ho to. Pozrel sa na to striebro vlasé dievča, ktorá stála obďaleč a s úsmevom ich pozorovala. Mala na sebe, tenké čierne kraťasy a biele krátke tričko bez rukávov. Vlasy mala zopnuté do koňského chvosta a Filip si uvedomil, že je zo všetkých najkrajšia.
Keď zbadala, že sa na ňu díva uškrnula sa a odišla za Marošom. Sedel vonku na lavičke a fajčil.
„Prevedieš ma po farme?“ Usmiala sa a sadla si vedľa neho. Prekvapene na ňu pozrel. „Si si istá, že chceš mňa za sprievodcu?“ „To sa mám natískať, tomu krásavcovi?“ Uškrnula sa a ukázala na Filipa. Aj Maroš sa uškrnul a mykol plecom. Dofajčil a žiarivo sa na ňu usmial. „Ja som Maroš a robím tu jazdeckého inštruktora, spolu s tým krásavcom a s tým ďalším chalanom, ktorý sa tam obšmieta okolo dievčat.“ Ukázal na Roba hlavou a podal jej ruku.
„Ja som Svetlana, ale volaj ma Lana lebo Svetlana je pridlhé!“ Povedala a potriasla mu rukou. Všimla si, že Filip z nich nespúšťa zrak. „Tak čo, ideme?“ Usmiala sa a vstala z lavičky. Aj Maroš vstal a vykročil za ňou.
Maroš jej poukazoval celú farmu. Zaviedol ju aj do stajní a ukázal jej kone. „Pár krát už som sedela na koni, ale jazdiť ešte neviem.“ Vzdychla si a pohladkala nádhernú čiernu kobylu po šiji. „Vidieť, že máš rada kone. Som si istý, že kým sa tvoj pobyt tu skončí, bude z teba výborný jazdec.“ Povedal jej povzbudivo a vyviedol ju von.
Dnu sa vrátili päť minút pred obedom a už všetci boli v jedálni. Svetlana sa pobrala k svojmu stolu, kde už na ňu netrpezlivo čakali, jej spolu bývajúce, Žaneta s Ivonou. Aj Maroš zamieril k svojmu stolu. „Tak čo, ako bolo s tým tvojim strieborným vodopádom?“ Uškŕňal sa Robo. „Prečo sa tak hlúpo uškŕňaš?“ Opýtal sa Maroš a sadol si. Robo ukázal hlavou na Filipa. „Štve ho, že ten tvoj strieborný vodopád za ním neblaznie, ako ostatné baby.“ Maroš sa usmial. „Volá sa Svetlana, ale zatiaľ nie je moja. Povedal a pozrel na Filipa. Ten iba mykol plecom a neodvetil. „Ale je naozaj krásna. Večer som si ju nevšímal, ale keď som ju dnes ráno uvidel. Páni! Tie oči sú veľké a hlboké! A tá farba! Takú farbu očí som ešte nevidel. Všimli ste si? Chvíľu vyzerajú, akoby boli čierne a potom zas, fialovosivé. A tie pery! Sú také zmyselné, že človek by ich len bozkával. A aj tie jej vlasy vyzerajú, ako ozajstné striebro.“ Natchíňal sa Robo jej krásou. „Nesnívaj, to dievča nie je pre teba!“ Smial sa Maroš.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
luc.ka
18. 1.januára 2008 16:07
pekne napísané btw, nie pred každým "ako" má byť čiarka ale to je detail
Napíš svoj komentár