Filipova veľká láska III.

Ani Svetlana sa nešla navečerať. Hnevala sa na toho namysleného idiota a nechcela ho ani vidieť. Napokon ani nebola hladná. Počas prechádzky natrafila na niečo, čo pripomínalo cukráreň a tam si dala veľký zmrzlinový pohár s ovocím a so šľahačkou, ale predtým, si ešte dala kávu a jahodový zákusok. Takže hlad nepociťovala, ale zlosť áno. Aj Filip bol strašne nahnevaný. Hneval sa na Svetlanu, ale ešte viac sa hneval sám na seba. Nechápal, prečo mal o ňu taký strach, keď ju tak dlho nebolo. Ležal na posteli a rozmýšľal či sa má vrátiť do jedálne. Keďže bol hladný rozhodol sa, že sa tam vráti. Vstal z postele a vyšiel z izby.
Vošiel do jedálne a rozhliadol sa. Svetlana tam nebola. Zmraštil obočie a pobral sa k svojmu stolu.
„Takže si predsa hladný.“ Uškrnul sa Robo. „Nezabŕdaj, dobre!“ Odsekol Filip a pustil sa do večere. Maroš jedol bez slova a na Filipa ani nepozrel. Robo videl, že obidvaja sú nazlostený, tak sa rozhodol v tichosti zjesť večeru a vypadnúť.

Už bolo dávno po polnoci a Filip nevedel zaspať. Robo s Marošom už dávno odfukovali, ale on bol nepokojný a nevedel vydržať v posteli. Potichu vstal, natiahol si šortkky a tričko a vyšiel z izby. Nehlučne kráčal po chodbe, keď ju zbadal. Bola tma, ale vedel, že je to Svetlana. Mala na sebe len dlhú nočnú košeľu bez rukávov a dlhé strieborné vlasy mala rozpustené. Zamierila k schodom a zbehla dolu do haly. (Kam tá bláznivá baba ide?) Pýtal sa v duchu a pobral sa za ňou. Svetlana vyšla von a zamierila k jazierku. Opatrne ju sledoval. Na kraji jazierka zastala, vyzliekla si nočnú košeľu a vošla do vody. Filip zastal a díval sa, ako si člapoce vo vode. Usmial sa a podišiel bližšie. Svetlana ho zbadala, ale nič si z toho nerobila. Zohol sa a zdvihol jej nočnú košeľu z trávy. Po niekoľkých minútach zbadal, že vychádza z vody. Stál tam ako socha s jej nočnou košeľou v ruke a s rozšírenými očami na ňu hľadel, ako úplne nahá prichádza k nemu. Tesne pred ním zastala, zobrala mu nočnú košeľu z ruky, obliekla si ju a bez jediného slova odišla. Stál tam ako omámený. Potom sa spamätal, vyzliekol sa a vošiel do vody.

Budíček mali už o šiestej, a do raňajok mali hodinu, aby sa obliekli a dali do poriadku svoje izby. „Prečo musíme tak skoro vstávať?“ Zívala Ivona a neochotne vyliezla z postele. Žaneta sa zasmiala. „Keď sa chceš naučiť jazdiť na koni, musíš sa obetovať!“ Ivona ožila. „Dúfam, že nás bude učiť Filip.“ „To dúfam aj ja.“ Odvetila a zasnene pozrela na okno. „Ja dúfam, že nie.“ Povedala Svetlana, ktorá práve vošla do izby. „Ty sa na neho hneváš za ten včerajšok, ale k nám je milý.“ Bránila ho Ivona. „Ako chcete.“ Svetlana pokrčila plecami a vytiahla si zo skrine veci. „Baby, nebudeme sa predsa hádať!“ Vzdychla si Žaneta a zobrala si uterák. „My sa predsa nehádame.“ Usmiala sa Svetlana. Ivona k nej pribehla a objala ju. „Sľúbme si, že sa nikdy nebudeme hádať!“ Svetlana sa zasmiala a postrapatila jej vlasy. „Neboj sa, už nepoviem na neho ani jedno zlé slovo! Teraz sa choď osprchovať aj ty, lebo do raňajok si ešte musíme dať do poriadku izbu!“ Ivona sa usmiala, zobrala si uterák a vyšla za Žanetou. Svetlana sa uškrnula a obliekla si tričko. Kým sa dievčatá vrátili zo sprchy, Svetlana už ustlala postele. „Ty si šikulka!“ Smiala sa Žaneta, keď videla, že berie do rúk mechanickú metlu. „Dnes to urobím ja, zajtra ty, a potom Ivonka. Budeme sa striedať každý deň, súhlasíte?“ Dievčatá súhlasili, a kým sa obliekli, Svetlana dala do poriadku izbu. Okno nechali otvorené a zišli na raňajky.

Len čo vošli do jedálne, Ivona so Žanetou sa pozreli k Filipovmu stolu. Sedeli tam všetci traja. „Nesmiete sa tam dívať tak nápadne!“ Ozvala sa Svetlana potichu. „Dievčatá sa spamätali a zamierili k svojmu stolu.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu