Filipova veľká láska... KONEČNE KONIEC:

Oslava sa rozbehla a všetci sa dobre zabávali. Filip so Svetlanou tancovali v tuhom objatí a Žaneta, ešte stále na svojej stoličke škrípala zubami. „Zdá sa, že okrem škrípania zubov sa už nezmôže na nič.“ Povedal Robo pokojne, ktorý ju aj s Ivonou sledovali zo svojho miesta. „Asi nie, ale aj tak jej neverím.“ Odvetila Ivona a odpila si z vína. „Dobre, že už zajtra odchádzame.“

Po pol hodine Žaneta zmizla z jedálne. Rasťo si to všimol a spolu s Martinom a Ľubošom sa vybrali za ňou. „Potichu ju budeme sledovať a keď niečo chystá, prekazíme jej to a urobíme bezpečnostné opatrenia.“ Pošepol kamošom a tí prikývli.
Žaneta vošla do izby a zastala pri stole. Chvíľu nehybne stála, akoby načúvala, potom sa pohla k Svetlaninej skrini. Uškrnula sa a chystala sa ju otvoriť, keď si na niečo spomenula. Otočila sa a zamierila k svojmu nočnému stolíku. Zobrala z neho nožnice a vrátila sa k skrini. Už natiahla ruku, že ju otvorí, keď sa za ňou rozleteli dvere a do izby vošli Svetlanini chlapci. „Čo si sa chystala urobiť?“ Spýtal sa Ľuboš. „Vás, do toho nič!“ Odsekla, ale od skrine neustúpila. „Prosím, pokračuj, otvor tú skriňu!“ Zatiahol Rasťo a založil si Ruky v bok. „Musíme ťa však upozorniť, že Svetlanka v tejto izbe už nemá ani špendlík.“ Uškrnul sa Martin a podišiel bližšie. Žaneta sa na nich pohŕdavo dívala, ale pomaly sa jej zmocňoval strach. Rasťo sa rozhliadol po izbe. „Toto, bude dobré.“ Usmial sa a zamieril k jej taške položenej na stoličke pri stole. Odopol z nej dlhý opasok a pozrel na Žanetu. „Máš aj kabelku, však?“ Žaneta neodvetila, iba ho s obavami sledovala, ako podišiel k jej posteli, kde mala položenú kabelku a aj z tej jej odopol opasok. „Čo chcete urobiť?!“ Opýtala sa so zvýšeným hlasom. „To hneď uvidíš.“ Zaškeril sa Martin a pomaly sa k nej približoval. „Maťo, počkaj chvíľu!“ Ozval sa Ľuboš a zobral zo stola tenkú hodvábnu šatku. „To je tvoja šatka?“ Ukázal ju Žanete. Prikývla. „V poriadku.“ Usmial sa a podišiel bližšie. Martin bez varovania na ňu skočil a vykrútil jej ruky za chrbát. Rasťo jej ich šikovne zviazal a Ľuboš jej zapchal ústa šatkou. Potom ju odtiahli na jej posteľ a sotili ju na ňu. Zviazali jej aj nohy a otočili ju na bok. „Zostaneš tu, aspoň kým oslava neskončí, a možno až do rána.“ Oznámil jej Ľuboš pokojne. „Každú hodinu, ťa prídeme skontrolovať.“ Povedal Martin a odvrátil sa od nej. „Správaj sa tu slušne!“ Zaceril sa Rasťo a zamieril k dverám. „Maj sa!“ Zakývali jej odo dvier a vyšli z izby.

„Kde ste boli?“ Spýtala sa Svetlana, len čo sa vrátili k stolu. „Mali sme prácičku.“ Uškrnul sa Martin. „Akú prácičku, há?!“ Obrátila sa k Rasťovi a schmatla ho za ucho. „Museli... sme... zneškodniť... škodca.“ Pišťal tenkým hláskom a Martin s Ľubošom sa rozosmiali na plné ústa. „Čo ste jej urobili?“ Opýtal sa Filip a významne na nich pozrel. Rasťo sa uškrnul: „Pokoj kámo! Nič sme jej nespravili, iba sme ju uložili na odpočinok.“ „Pokojne oddychuje na svojej posteli.“ Dodal Ľuboš, so smiechom. „Len je tak trochu zviazaná.“ Dokončil Martin a zobral si pohár vína. Svetlana sa na nich chvíľu neveriacky dívala, potom sa rozosmiala. „Vi, ste zviazali Žanetu?“ „Chceli sme, aby oslava prebehla pokojne a preto sme to museli urobiť.“ Vyhlásil Rasťo pokojne. „Tak nech oddychuje.“ Zasmiala sa a ťahala Rasťa tancovať.

Keď oslava skončila, bola už jedna hodina po polnoci. Všetci mali dobrú náladu a to nie len vďaka vypitému vínu. Každý sa už tešil domov, na svojich blízkych a priateľov. Žanetu napokon rozviazala Ivona, keď sa okolo pol druhej pobrala spať. „Nechala by som ju zviazanú až do rána, ale už som unavená a potrebujem sa vyspať. Takže, budem prekvapená, kto jej to urobil, potom ju rozviažem a pôjdem si ľahnúť.“ Povedala s úsmevom, keď sa lúčila so Svetlanou.

Ráno, sa nikto neponáhľal so vstávaním. Spoločný autobus s ktorým prišli, po nich príde až o desiatej a na práci už nemali nič. Všetci už boli pobalení a raňajky, sú výnimočne až o pol deviatej. Všetci odchádzajú domov, okrem Svetlany. Tá odíde až popoludní, spolu s Filipom.
„Autobus je už pristavený, ideme si odniesť veci a prídeme sa rozlúčiť.“ Povedal Rasťo Svetlane,vonku na lavičke. Svetlana sa usmiala. „Len pokojne choďte, ja tu počkám na Filipa.“ Rasťo sa zháčil: Nechcel nechať Svetlanu o samote ani na jedinú minútu, aspoň nie, kým je tu Žaneta. „Chalani, mi veci prinesú. Ja tu s tebou zostanem, kým nepríde Filip.“ Vyhlásil Rasťo a sadol si na svoje miesto. „Jasné, že ti veci donesieme, veď už máš zbalené všetko. Len tu pekne zostaň a o nič sa nestaraj!“ Uškrnuli sa Martin s Ľubošom a odišli. O pár minút, už bol autobus naložený ruxakmi a veľkými cestovnými taškami. Mladí sa zhrčili na dvore a každý s každým sa lúčil. Ivona objímala Svetlanu a veľké slzy, ako hrachy sa jej kotúľali po lícach. „Neplač, veď o nedlho sa uvidíme! Zabudla si, že spolu s Robom nám prídete na svadbu?“ Usmiala sa Svetlana a utrela jej slzy z tváre. „Nezabudla som.“ Usmiala sa Ivona cez slzy. Teraz bol rad na chlapcoch: K Svetlane pristúpil Ľuboš a nežne ju objal. „Tak sme si na teba zvykli, že nám chvíľu bude trvať, kým si zvykneme bez teba.“ Povedal a pobozkal ju na obe líce. Potom ju objal Martin a len ťažko nachádzal slová. „Ja, neviem, ale... budeš mi veľmi chýbať.“ „Na koniec, ju objal Rasťo. Hodnú chvíľu ju držal v objatí, bez jediného slova. Potom sa však usmial a vtlačil jej na líce, obrovskú cmukavú pusu. „My sa predsa nelúčime, veď o nedlho sa uvidíme na tvojej svadbe. No nie?!“ Zvolal veselo a vtlačil ju Filipovi do náručia. Žaneta sa na nich chvíľu nenávistne dívala, potom nastúpila do autobusu a sadla si za sedadlo vodiča.
„Keď som ťa pred dvomi mesiacmi uvidela, mala som ťa za namysleného krásavca. A hnevalo ma, že všetky baby sa na teba lepili, ako včely na med.“ Uškrnula sa Svetlana vo Filipovom náručí. „No vidíš. A ja, som sa zas hneval, že si si ma nevšímala.“ Zasmial sa Filip a nežne ju pobozkal. „Uvedomuješ si, že sme sem museli prísť na prázdniny, aby sme sa našli?“ Ozval sa po chvíli. Svetlana sa usmiala a prikývla: Našli sa na prázdninách...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu