Mal sto chutí rozbehnúť sa za ňou, ale rozmyslel si to. (Najprv sa pozhováram s tou bláznivou, a potom pôjdem za ňou.) Pomyslel si a pomaly sa pobral do stajne za Marošom, ktorý tam odviedol kone.
V pondelok ráno, hneď po raňajkách Filip oslovil Žanetu. „Potrebujem sa s tebou porozprávať!“ Oči sa jej rozsvietili a s úsmevom prikývla. „Prídem za tebou do stajne.“ „Čakám ťa v stajni!“ Povedal a odišiel. Žaneta sa rýchlo zbavila Ivony, ktorá práve za ňou prišla a utekala za Filipom. Svetlana, ktorá so svojimi chlapcami stála na dvore a pred pár minútami videla Filipa ísť smerom k stajniam, teraz videla tým istým smerom ísť aj Žanetu, si ľahko domyslela, že majú schôdzku. Zabolelo to, veľmi zabolelo, ale nedala na sebe nič poznať.
O chvíľu sa k nim pripojila aj Ivona. „Už by sme mali ísť, ale neviem, kam zmizla Žaneta!“ Vzdychla si, obzerajúc sa po dvore. „Nemusíš sa báť, ona je už tam!“ Povedala Svetlana posmešne. „Len sa tak ponáhľala za svojím miláčikom!“ Smiali sa chlapci a začali napodobňovať Žanetinu chôdzu. „Tak načo čakáme, poďme aj my!“ Odvetila Ivona a vykročila do predu.
Filip sa práve chystal česať Dolores, keď za ním prišla Žaneta. „Tak som tu. A o čom sa chceš rozprávať?“ Ozvala sa sladko a s úsmevom sa k nemu priblížila. Filip sa na ňu pozrel a pokojne povedal: „To, čo ti chcem povedať, sa ti nebude páčiť.“ „Tak mi to nehovor!“ Odvetila, ešte stále s úsmevom na perách. „Lenže, ja ti to chcem povedať! Ja ťa neľúbim a nechcem mať s tebou nič!“ Povedal to skôr, než mu v tom mohla zabrániť. Žaneta očervenela. „Ľúbiš inú?“ Opýtala sa so zvýšeným hlasom. „Áno, ale teba to nemusí zaujímať.“ Odvetil pokojne a obrátil sa k Dolores. Žaneta k nemu priskočila, a skôr než by jej v tom mohol zabrániť, objala ho okolo krku a začala ho bozkávať. „Neverím ti. Ja viem, že ľúbiš mňa a teraz ma iba skúšaš.“ Šepkala mu do ucha. Snažil sa ju zo seba striasť a chytil jej ruky, aby ju od seba odtrhol, Keď do stajne práve vošli, Svetlana s Ivonou a s chlapcami. „Čo má toto znamenať?!“ Zvolala Ivona zhrozene a oprela sa o veraje. „Nedajte sa vyrušovať, my počkáme!“ Uškrnula sa Svetlana. „Chlapci!“ Kývla svojim chlapcom, aby ju nasledovali a vyšla von.
Filip zbledol a na okamih akoby zdrevenel. Spamätal sa, a konečne striasol zo seba Žanetu. Vybehol za Svetlanou a Ivonu, ktorá tam stála, ako bojovný kohút si ani nevšímal. Sedela na zemi v kruhu svojich chlapcov a hrala sa s kamienkami. Keď pri nich zastal, ani na neho nepozrela. „Nie je to tak, ako si myslíš!“ Povedal nahnevane. „A ako vieš, čo si myslím?“ Opýtala sa Svetlana posmešne, pričom ani nezdvihla zrak od svojich kamienkov. Filip zaťal zuby a chcel jej to vysvetliť, ale ona sa ozvala skôr. „Nám nemusíš vysvetľovať nič, nás to totiž nezaujíma. Môžeš si robiť, čo chceš, si predsa slobodný.“ Filip sa zohol, chytil ju za obe ruky a postavil ju na nohy. „Prečo sa nedívaš na mňa, keď sa so mnou rozprávaš?!“ Kričal na ňu, tuho jej zvierajúc ruky. Martin, Rasťo a Ľuboš vyskočili a bleskovo Svetlanu od neho odtrhli. Filip si s hrôzou uvedomil, čo robí. Chvíľu na nich hľadel, potom sa zvrtol a odišiel. „Hm, preskočilo mu.“ Povedala Svetlana pokojne. Chlapci sa na ňu začudovane pozreli. „Ako môžeš byť taká pokojná, veď ťa napadol!“ Ozval sa Martin nahnevane. Svetlana sa usmiala. „Je prchký, ale mne by nikdy neublížil.“ Pokrútila hlavou a vošla do stajne. Chlapci sa pozreli na seba a išli za ňou.
Všetci štyria stáli vo dverách a dívali sa, ako sa Ivona so Žanetou v Doloresinom boxe hádajú. „Dievčatá, to už stačilo! Nebudete sa predsa hádať kvôli niekomu, kto za to nestojí!“ Zvolala, lebo sa bála o Dolores a už toho mala dosť. Podišla do predu a zobrala do ruky kefu, ktorú tam Filip odhodil. „Náš inštruktor sa necíti dobre, takže sa musíme zaobísť bez neho.“ Vyhlásila pokojne a pozrela na dievčatá. „Postaráme sa o naše koníky aj bez neho, no nie?!“ „Ty si sa zbláznila!“ Zvolala Žaneta zhrozene. „Ja sa k tým koňom bez Filipa nepriblížim, ani na päť krokov!“ Kričala a rozbehla sa k dverám. Chlapci jej zastali cestu. „Miláčik, asi ti celkom uniklo, že pred chvíľou si sa hádala pri mojej obľúbenej kobyle! Máš obrovské šťastie, že sa nesplašila od toľkého kriku. Lebo, keby sa jej niečo stalo...!“ Povedala Svetlana výhražne a kývla chlapcom, aby ju pustili. Ivona k nej pristúpila a chytila ju za ruku. „Svetlanka, naozaj sa toho chceš chytiť sama?“ Spýtala sa ustráchane. Svetlana na ňu pozrela. „Aj ty chceš odísť?!“ Ivona rýchlo pokrútila hlavou. „Nie, iba sa trochu bojím, ešte nikdy sme nekefovali kone sami.“ „Tak je na čase, aby sme to skúsili. Prestaň sa báť a daj sa do roboty!“ Strčila jej do ruky kefu a ona si išla zobrať druhú.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mirka668
30. 1.januára 2008 08:36
velmi sa mi ten pribeh paci
Napíš svoj komentár