„A teraz, naše koníky vyvedieme von!“ Zvolal Filip po chvíli a obrátil sa k chlapcom. Kone vypustili do výbehu a oni si sadli obďaleč. Bavili sa, akoby sa nič nestalo, keď sa vrátila aj Žaneta.
„Ó, keď si sa vrátil ty, aj moje miesto je tu!“ Zvolala afektovane a prisadla si k Filipovi. Filip jej chcel odvetiť niečo škaredé, keď sa zjavil Maroš. „Prepáčte, ale na chvíľu vás vyruším! Potrebujem sa porozprávať so Svetlanou!“ Povedal a zamieril k Svetlane. Chytil ju za ruku a odviedol ju ďalej od ostatných. Niečo jej potichu hovoril, pričom sa Svetlana usmievala. Filip sa na nich díval a tvár sa mu zamračila. O chvíľu sa Svetlana vrátila a Maroš odišiel. Filip na ňu pozrel, potom sa s úsmevom otočil k Žanete. „Samozrejme, že tvoje miesto je tu. Som rád, že si to uvedomuješ.“ Povedal a postavil sa, aby dobre videl na všetkých. Svetlana sa tvárila, akoby jej to bolo ľahostajné. Žaneta žiarila a nespúšťala z neho oči. A chlapci, ale aj Ivona na neho prekvapene pozreli.
Svetlana mala pokazený celý deň. Žaneta sa v kuse lepila na Filipa, a on sa tváril, akoby sa mu to páčilo. Už sa nevedela dočkať obedňajšej prestávky, keď aspoň na chvíľu nebude musieť byť s nimi. Žaneta sa vyškierala, od ucha k uchu. „Po obede pri opakovaní mi budeš pomáhať, však?“ Filip sa uškrnul a očkom pozrel na Svetlanu, ktorá bola neďaleko nich. „Jasné, krásavica. Budem pri tebe!“ Odvetil jej tak, aby ho Svetlana dobre počula. Nevidel jej dobre do tváre lebo stála bokom, ale bol si istý, že stisla pery. Ešte nestihli vojsť ani do haly, keď sa vo dverách zjavil vedúci a zavolal na Svetlanu: „Svetlana, poď prosím ťa ku mne, potrebujem sa s tebou porozprávať!“ Svetlana sa potešila, že nemusí ďalej počúvať táraniny tých dvoch a pokojne išla za ním do jeho kancelárie. Filip zmraštil tvár a obrátil sa k Marošovi, ktorý práve chcel vísť po schodoch do izby: „Čo, od nej chce?“ Opýtal sa podozrievavo. „Ja neviem, mňa sa nepýtaj!“ Uškrnul sa Maroš a odišiel. Filip celkom zabudol na Žanetu. Chvíľu tam nerozhodne stál, potom bez slova vybehol hore za Marošom.
Počas obeda Filip stále sledoval dvere. Keď sa išiel naobedovať, myslel si, že Svetlana tam už bude, ale keď zbadal jej prázdne miesto pri stole, znepokojil sa. „Ty na niekoho čakáš?“ Opýtal sa Maroš uštipačne. Filip na neho pozrel. „Ten tvoj strieborný vodopád, či ako ju voláš, sa ešte neprišla naobedovať. Rozhodla sa držať hladovku, či čo?“ Opýtal sa, čo najľahostajnejšie. „Ale kdeže! Ona, o chvíľu príde, len čo si vybaví nejaké záležitosti.“ Odvetil Maroš veselo. Filipova tvár sa ešte viac zamračila a viac sa neozval.
Svetlana s vedúcim a jeho manželkou prišli do jedálne, keď tam už nikto nebol. Sadli si k jednému stolu a naobedovali sa spolu.
Keď Svetlana prišla za svojou skupinou všimla si, že Dolores je priviazaná k ohrade. Filip ju zbadal už z ďaleka, a hneď sa začal horlivo venovať Žanete, aj keď do vtedy o ňu neprejavil mimoriadny záujem. Svetlana podišla k Dolores, chytila ju okolo šije a niečo jej šepkala. Filip na ňu pozrel a uštipačne poznamenal: Chceš si s tým koňom iba hrkútať, alebo sa chceš aj niečo naučiť?!“ Zlostne po ňom fľochla. „Chcem byť dobrým jazdcom, a dokážem ti, že ním budem!“ Povedala a obrátila sa mu chrbtom. Filip k nej nahnevane pribehol. „Čo chceš robiť?! Ja som zodpovedný za celú skupinu, a preto musíš počkať, kým ti pomôžem!“ Svetlana sa uškrnula. „Ó, naozaj! Tak tu nestoj, ako teľa pred vrátkami a rob čo máš robiť!“ Filip mal chuť vziať ju do náručia a bozkávať až do zbláznenia, ale iba mykol plecom a vrátil sa k Žanete. Svetlana mu oznámila, že niekam musí odísť s Marošom a iba mu to prišla povedať. Pohladkala Dolores, chytila ju za uzdu a odviedla ju do stajne.
A takto to išlo celý týždeň. Svetlana provokovala Filipa s Marošom, a Filip Svetlanu so Žanetou, pričom obaja trpeli. Piatok to už Svetlana nevydržala a rozhodla sa, že na víkend pôjde domov. Cez obedňajšiu prestávku išla za vedúcim a poprosila ho, aby ju pustil. A keďže vedúci aj s manželkou si Svetlanu obľúbili a videli, čo sa medzi tými dvomi deje, radi jej vyhoveli. Podvečer, keď už mali voľno oznámila svojim chlapcom, že odchádza, a že sa vráti až v nedeľu večer. „A keď sa nás istá osoba bude na teba vypytovať...“ Uškrnul sa Rasťo. „Tak mu poviete, že ma uniesli mimozemšťania!“ Skočila mu do reči Svetlana. „Nemusíš sa báť, nepovieme mu nič.“ Upokojoval ju Martin. „Budeme sa hrať na hlupákov, aj tak si to o nás myslí.“ Povedal Ľuboš so smiechom.
Kým sa ostatní schádzali na večeru, Svetlana si balila tašku. Eva, najstaršia dcéra vedúceho sa chystala do mesta za frajerom a navrhla jej, že ju hodí k autobusu. Svetlana to vďačne prijala, lebo jej to umožnilo nenápadne sa vytratiť.
V jedálni sa Filip chystal, že opäť nahnevá Svetlanu, ale keď nechodila začal sa znepokojovať. Pozrel na Maroša a ľahostajne sa ozval: „Zdá sa, že tvoj strieborný vodopád nie je hladný. Ty si o ňu nerobíš starosti?“
Aj Maroš bol znepokojený, lebo ani on nevedel o Svetlaninom odchode. „Neviem, kde môže byť, večeru zvyčajne nevynechá.“ Odvetil znepokojene. „Keby moja frajerka neprišla na večeru a nevedel by som kde je...“ „Svetlana nie je moja frajerka, a ty to veľmi dobre vieš!“ Prerušil ho Maroš nahnevane a vstal od stola.
„Kam ideš?“ Volal za ním Robo. „Idem sa spýtať dievčat, či o nej niečo nevedia.“ Odvetil a zamieril k stolu, kde sedeli Žaneta s Ivonou. O chvíľu sa vrátil a vyzeral ešte mrzutejší. Filip napäto čakal, čo povie, ale on si sadol a jedol ďalej. Napokon to nevydržal a nervózne sa spýtal: „Tak čo je s ňou, kde je?!“ Maroš zdvihol hlavu od taniera a zlostne odvrkol: „Nemajú ani šajnu!“ „Ako je to možné, že nevedia kde je?“ Ozval sa Robo. Filipa sa zmocnil zlý pocit, bez slova vstal a vybehol z jedálne.
„Opäť ju chcel potrápiť, ale zdá sa, že ona potrápi jeho aj mňa.“ Vzdychol si Maroš. „Čo to trepeš, ja ničomu nerozumiem?!“ Čudoval sa Robo. Maroš sa trpko zasmial. „Ty si naozaj nevidíš ďalej od nosa! Naozaj si si nevšimol, že tí dvaja sú do seba zbláznení?!“ Robo vytreštil oči. „Kamoško, tebe šibe. Veď to každý vidí, že tí dvaja sa neznášajú a strpčujú si život na každom kroku.“ „Keby si si ich lepšie všímal, došlo by ti, že mám pravdu.“ Odvetil mu Maroš s bolestnou grimasou.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
charlottacka
31. 1.januára 2008 08:32
len tak dalej,,
Napíš svoj komentár