„Naša kamarátka, aká naša kamarátka?“ Pýtali sa chlapci nasprostasto. Filip sa uškrnul. „Takže, oni nevedia, aká ich kamarátka! To ich máte toľko?! Hovorím, o Svetlane!“ „Aha, Svetlana! Tak tú uniesli mimozemšťania.“ Odvetil mu Rasťo s tragickým výrazom na tvári. Filip mal sto chutí vyraziť mu zuby, ale uvedomil si, že by to nebolo múdre, a aj tak by mu nič neprezradil. Vykašlal sa na nich a vybehol na dvor. Obišiel celý dvor, vošiel do stajní, nazrel do každého boxu, ale Svetlany nikde nebolo. Nešťastný sa vrátil do izby a hodil sa na posteľ. Rozmýšľal, kde by mohla byť, keď mu napadlo, že ju pôjde hľadať do toho podniku, kde zvykne chodiť na zmrzlinu. Vyskočil z postele a vybehol z izby. Prešiel po chodbe a práve chcel zbehnúť po schodoch, keď za ním zavolal vedúci: „Filip!“ Zastal a obzrel sa. „Kam ideš?“ „Idem ju hľadať.“ Odvetil skormútene. „Nenájdeš ju, odišla domov.“ Povedal vedúci a podišiel k nemu. Do Filipa akoby udrel hrom. Zbledol a musel sa chytiť zábradlia. „Ona odišla domov?! Ako mi to mohla urobiť?!“ Kričal nahnevane a z očí mu vyhrkli slzy. Vedúci ho chytil za rameno a viedol ho do svojej kancelárie. Tam ho posadil do kresla a nalial mu za pohárik tvrdého. Sebe nalial tiež a uvelebil sa v kresle oproti nemu. „Dobre ma počúvaj Filip! Svetlana ťa miluje, ale už nevydržala to utrpenie, ktoré si navzájom spôsobujete už celý týždeň. Musela odísť, aby sa upokojila.“ „Vráti sa ešte?“ Opýtal sa Filip zúfalo. „Vráti sa v nedeľu, ale keď ju budeš aj naďalej trápiť, odíde a viac sa nevráti.“ Odvetil vedúci a dopil svoj pohárik. „Keď sa vráti, už jej nikdy nedovolím, aby ma opustila.“ Vyhlásil rozhodne a tiež dopil. Položil pohárik na stolík. Vstal z kresla a zamieril k dverám. Otočil sa a poďakoval za pálenku, aj za pochopenie a pomoc. „Neviem, ako to bez nej vydržím až do nedele!“ Povzdychol si smutne a vyšiel z kancelárie. Vedúci si vzdychol a nalial si ďalší pohárik.
Maroš s Robom, boli v izbe a chystali sa von. Filip vošiel a bez slova sa hodil na posteľ. Chlapci na neho chvíľu hľadeli, potom sa však Maroš ozval: „Tak čo je, našiel si ju?“ Filip pokrútil hlavou. „odišla domov.“ Povedal pomaly a sadol si. Maroš zaťal zuby, a mal čo robiť, aby premohol nutkanie vraziť mu jednu. Robo, Marošovi neveril, že tí dvaja sa milujú, ale teraz, keď videl Filipa v takomto stave... „A kedy sa vráti?“ Spýtal sa opatrne, hľadiac pritom, raz na jedného, raz na druhého. Filip zdvihol hlavu a pozrel na Maroša. „Môžeš mi odprisahať, že medzi vami nič nebolo?“ Maroš na neho neveriacky pozrel. „Vieš dobre, že sa mi páči od prvej chvíle, čo som ju uvidel. Ona sa však zaľúbila do teba, a mňa berie iba ako kamaráta, ktorého využíva na to, aby si ty žiarlil.“ Odvetil mu s trpkým úsmevom. „Vráti sa v nedeľu, a ja už nedovolím, aby ma opustila.“ Povedal Filip a vstal z postele. „Ideš s nami? Práve sme sa chystali von.“ Ozval sa Robo už smelšie. Filip sa usmial. „Keď ma Maroš znesie vedľa seba, tak idem.“ „Keď mi sľúbiš, že jej viac nebudeš ubližovať, tak áno.“ Uškrnul sa Maroš a podišiel k nemu. Chlapci si na zmierenie podali ruky a vybrali sa to osláviť.
Žaneta čakala, že Filip za ňou príde. Dúfala, že ju pozve von, ale ten sa vôbec neukázal. O Svetlanu sa vôbec nezaujímala, bolo jej jedno, čo je s ňou. Nervózne chodila hore, dole po izbe a pri dverách vždy zastala, či nezačuje Filipov hlas. Ivona si myslela, že si robí starosti o Svetlanu, tak sa chlácholivo ozvala: „Žanetka, netráp sa tak, určite sedí v tom hostinci, či čo to je, a napcháva sa so zmrzlinou a šľahačkou!“ Žaneta na ňu začudovane pozrela. „Čo to trepeš?! Ty si myslíš, že Filip by sa išiel napchávať so zmrzlinou a bezomňa?!“ Teraz sa pre zmenu začudovala Ivona. „Ja som si myslela, že sa trápiš, kvôli Svetlanke.“ Žaneta opovržlivo odfrkla: „Je mi jedno, čo je s ňou! Neznášam ju, lebo robí Filipovi zo života peklo!“ Ivona bola taká ohúrená Žanetiným správaním, že sa nezmohla na slovo. „Štve ma, že Filip neprišiel za mnou! Je piatok večer, a ja trčím zatvorená v izbe s tebou!“ Pokračovala Žaneta a opäť zastala pred dverami. „Tak poďme von samé, možno ich stretneme!“ Navrhla Ivona. Žaneta na ňu pozrela. „Koho myslíš, tým ich?!“ Opýtala sa podozrievavo. „Filipa, Maroša a Roba.“ Odvetila s úsmevom. Žaneta chvíľu rozmýšľala, potom odvetila: „Máš pravdu, keď sú vonku určite ich stretneme, ale najprv sa prejdeme po farme, či nie sú niekde tu!“ Ivona jej nestihla ani odvetiť a Žaneta už bola na chodbe. Prešli celú farmu, ale tých troch nestretli. Vrátili sa do izby, aby sa upravili a vyrazili von.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
srdce1357
1. 2.febuára 2008 01:18
tota žaneta je kus pomimo
Napíš svoj komentár