Filipova veľká láska XVIII.

Popoludní bol už Filip nervózny. Nevedel obsedieť, lebo nevedel, o koľkej Svetlana príde. Behal hore-dole po farme, ale nikde nemal pokoja. Zrazu zbadal Svetlaniných chlapcov a rozbehol sa k nim. „Chlapci, prosím vás, povedzte mi, o koľkej príde!“ Ozval sa prosebne a pozrel na Rasťa. Rasťo pozrel na Martina a na Ľuboša a nevedel, čo má robiť. Filip videl ich nerozhodnosť, preto ich začal presviedčať. „Vi viete, že ju milujem, a viete aj to, že ona miluje mňa. Nemôžem bez nej žiť, a preto s ňou musím rozprávať skôr, než tá bláznivá koza jej opäť natára kopu nezmyslov! Musím jej povedať, že ju ľúbim a že už nedovolím, aby nás niekto rozdelil!“ Chlapci chvíľu mlčali a potom sa ozval Martin: „Autobus by mal doraziť do mesta okolo šiestej, preto ideme už teraz, lebo neskôr nám nejde nič.“ Filip pozrel na hodinky. „Ešte sú len štyri, počkajte tu a nikam nechoďte!“ Povedal a chcel odbehnúť, Ľuboš ho však zadržal. „Filip, počkaj! Čo chceš urobiť?“ „Požičiam si auto od vedúceho a pôjdem s vami.“ Povedal rozhodne a už ho nebolo. „Bude najlepšie, keď ho tu počkáme!“ Povedal Rasťo a išiel si sadnúť na lavičku. Martin s Ľubošom prikývli a tiež si sadli. O pár minút, pri nich zastal Filip vo vedúceho Škoda Fabia. „Nasadať, odchádzame!“ Zvolal veselo a otvoril im zadné dvere.

Pri večeri, Žaneta očami hľadala Filipa. „Nikde nevidím Filipa, tvoj frajer ti o ňom nepovedal nič?“ Spýtala sa Ivony. Ivona sa pozrela k stolu, kde sedel Robo s Marošom. „A čo mi mal povedať?“ Opýtala sa bez väčšieho záujmu. „Ja neviem! Či sa niekam nechystal! Prosím, choď sa ho spýtať, či nevie, kde je!“ Prosila ju podráždene. Ivona, keďže poznala jej povahu a vedela, že keď nespraví čo chce, pokojne sa nenaje, vstala od stola a odišla za Robom. O chvíľu sa vrátila a oznámila jej: „Filipa, poslal vedúci niečo vybaviť a vráti sa neskôr.“ Žanetu to štvalo, ale nemohla urobiť nič.

Filip s chlapcami, už o piatej dorazili do mesta. „Ešte máme hodinu, čo budeme zatiaľ robiť?“ Opýtal sa Rasťo. „Poďme sa niečoho napiť, som smädný!“ Navrhol Filip. Ostatní súhlasili, a tak si išli sadnúť, do baru neďaleko autobusovej stanice. Chlapci si objednali, chladené pivo a Filip, keďže šoféroval, chladený pomarančový džús. So začiatku boli trochu zdržanliví, ale po niekoľkých minútach, už z nich boli dobrí kamoši. Čas im tak rýchlo ubehol, že ani nezbadali a už bolo trištvrte na šesť. Filip pozrel na hodinky a s úsmevom zavelil: „Chlapci, už je čas, ideme! Už sa neviem dočkať, o chvíľu tu bude moja láska!“ „Poďme!“ Zvolali všetci traja naraz a vstali zo stoličiek. O päť minút už boli na autobusovej stanici. „Bude lepšie, keď ťa hneď neuvidí!“ Obrátil sa Martin k Filipovi. „Asi máš pravdu. Bude lepšie, keď sa schovám a ukážem sa jej až potom, keď sa zvíta s vami!“ Prikývol Filip. „Postav sa za nás, a obráť sa k tej tabuli, tak ťa nezbadá!“ Navrhol Rasťo. „To nie je dobrý nápad! Filip je od nás o polhlavy vyšší a Svetlana ho zbadá hneď, ako vystúpi z autobusu!“ Namietal Ľuboš. „Ľuboš má pravdu. Postavím sa z druhej strany tej tabule, tak ma neuvidí a môžem sa jej ukázať v pravý čas!“ Uzavrel to Filip a išiel sa postaviť za informačnú tabuľu, lebo v diaľke práve zazreli Svetlanin autobus.

„Chlapci moji, som taká rada, že ste ma prišli čakať!“ Smiala sa Svetlana a jedného po druhom ich bozkala na líce. „Mám pre vás prekvapenie, ale ukážem vám ho až na farme!“ Povedala šibalsky a žmurkla na Rasťa.
„Aj mi máme pre teba prekvapenie, a ukážeme ti ho hneď teraz!“ Povedal Martin a kývol smerom k informačnej tabuli. Svetlana tam pozrela, a keď uvidela Filipa, ako k nej kráča so širokým úsmevom a žiariacimi očami, srdce sa jej rozbúchalo. Rozbehla sa k nemu a on ju schytil do náručia. „Keď mi ešte raz takto ujdeš, umriem!“ Povedal a pritúlil si ju na hruď. Svetlana mu ovinula ruky okolo hrdla a s úsmevom zašepkala. „Už ťa nikdy neopustím!“ Vášnivo sa pobozkali a ľudia okolo nich začali tlieskať. Svetlana sa zahanbila a vymanila sa mu z náručia. „Večeru už nestihneme, tak sa poďme niekam najesť!“ Navrhla a pozrela na svojich chlapcov. „Poďme do picérie, robia tam výbornú, šunkovú pizzu!“ Navrhol Rasťo a šibalsky na ňu žmurkol. Svetlana sa usmiala a chytila Filipa za ruku. „Rozhodnuté, ideme na pizzu!“ Filip sa zasmial a pritúlil si ju k sebe.

Filip jej porozprával všetko, čo sa udialo cez víkend. Povedal jej aj to, že Maroš s Robom ho varovali, aby Žanete zatiaľ nepovedal pravdu, aby sa nepomstila jej. „Takže sa nedočkala...“ „Myslela si niečo iné?“ Skočil jej Filip do reči a chytil ju za ruku. Svetlana chvíľu rozmýšľala, potom sa ozvala: „Bude lepšie, keď sa to nedozvie! Nie že by som sa jej bála, ale chcem zistiť, čo má za lubom!“ Filip na ňu pozrel. „A čo my?! Čo bude zatiaľ s nami?!“ Opýtal sa zúfalo. Svetlana sa usmiala. „Budeme sa stretávať, na našom starom mieste.“ Filipovi zasvietili oči. „Akom, vašom starom mieste? Ty si mu ukázala, naše tajné miesto?!“ Rozhorčili sa chlapci. Filip sa rozosmial. „Buďte pokojní, vaše tajné miesto v lese, kde chodíte strieľať mi nemusel nikto ukázať, objavil som ho sám! My, máme svoje tajné miesto.“ Svetlana sa začudovala. „Ako vieš, že chodíme strieľať? A od kedy, há?“ Filip im vysvetlil, kedy a ako ich objavil v lese, a že ho vôbec nezbadali, aj keď stál len niekoľko krokov za nimi. Chlapci sa zasmiali a rozhovorili sa o tom, ako naučili Svetlanu strieľať. Okolo pol ôsmej sa Svetlana ospanlivo ozvala: „Chlapci moji, som uťahaná, ako kôň, čo keby sme sa vrátili na farmu?“ Filip si ju pritiahol a pobozkal. „Máš pravdu miláčik. Niekoľko hodín v autobuse, v tejto horúčave ťa muselo poriadne unaviť.“ Povedal a pohladkal ju po vlasoch. Keď už boli vonku, Svetlana sa s nevinným úsmevom ozvala: „Filip!“ „Áno miláčik?“ „Ja by som si ešte dala zmrzlinu!“ Filip sa zasmial. „Vedel som, že ty bez zmrzliny neodídeš.“ „Keby nejedla zmrzlinu, nevedela by ani zaspať.“ Smiali sa chlapci a utekali jej ju kúpiť. „Tí blázni, sú ti celkom oddaní.“ Povedal Filip s úsmevom, pri pozorovaní chlapcov, ako kupujú Svetlane zmrzlinu. „Majú ma radi, a ja mám rada ich.“ Odvetila Svetlana a rozosmiala sa, lebo chlapci sa práve vracali s obrovským kornútkom zmrzliny, poliatej čokoládou. „Teraz, už môžeme ísť!“ Obrátila sa k Filipovi so zmrzlinou v ruke. Privinul si ju k sebe a vykročili k autu.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu