Počas raňajok sa Bianka na Jozefa ani nepozrela. Jozef sa snažil upútať jej pozornosť, ale ona sa tvárila, ako by ho ani nebolo. "Čo ti je Bianka? Si nejaká tichá." Spýtala sa Žofka. "Nič Žofka, iba rozmýšľam o tom strašidle, čo som včera večer stretla." Odvetila Bianka vážne. "Ale, my tu nemáme strašidlá." Povedala grófka Temesiová s úsmevom. "A predsa som jedného stretla." Nedala sa Bianka. "A kde?" Vystrašili sa dievky. "V knižnici. Ale neviem, či sa mi to len nesnívalo." Dodala rýchlo, keď zbadala, že zbledli nie len dievčatá, ale aj obe grófky. "Strašidlá predsa neexistujú!" Povedal Filipko potmehúcky a pozrel sa na Jozefa. "Máš pravdu Filipko. Žiadne strašidlá niesu. Bianka to určite povedala iba zo žartu." Povedal gróf Temesi. "Ja som to nepovedala zo žartu, ale sa mi to snívalo." Povedala Bianka urazene. "Ach, ešte že tak!" Vzdychla si grófka Kisová a nahlas sa rozosmiala. Rozosmiali sa aj ostatní a strach zo strašidla sa rozplynul.
Keď sedeli v knižnici a počúvali rozprávanie starého rehoľníka, Bianka pošepkala Dorotke: "Dnes, uskutočníme náš plán." "Aký plán?" Nechápala Dorotka. "Ten, s Jozefom a Malvínou." "Ahá! Dobre." Potešila sa Dorotka. "Slečna prosím, zopakujte mi, o čom som práve rozprával!" Obrátil sa starý pán na Bianku. "Prosím pekne, neviem." Odvetila Bianka s úsmevom. "Chcete, aby som vám to zopakoval?" "Pane bože, len to nie!" Vykríkla Bianka a odkväcla na zem. Všetci sa vyľakali. Malvína začala jačať, ako by jej preskočilo. Juraj sa prilepil na stenu a vystrašene pozeral pred seba. Jozef s Pavlom, priskočili k Bianke. A Žofka, utekala pre pomoc. Iba Dorotka s Filipkom, sedeli na svojich miestach a snažili sa tváriť vystrašene. No a starý mních, sedel na stoličke a horlivo sa modlil. Jozef s Pavlom pri nej bezradne kľačali. Jozef jej chytil čelo a ona otvorila oči.
"Nech prestane jačať, lebo mi prasknú bubienky!" Vzdychla si a posadila sa. V tej chvíli vbehli dnu, obaja grófovia aj s manželkami a Žofkou v pätách. "Čo je dieťa, čo sa ti stalo?" Opýtal sa gróf Temesi. "Moja drahá, nie si chorá?" Milo sa spýtala grófka Kisová. Všetci sa na ňu vystrašene dívali, až jej to bolo smiešne. Bianka sa na nich usmiala a postavila sa zo zeme. "Nič mi nieje, iba som si spomenula na ten môj sen a tak som sa vystrašila, že som odpadla." Povedala im s úsmevom a sadla si na svoje miesto. "Myslím, že na dnes sme skončili." Povedal mních a bral si svoje veci zo stola. "Otče, prepáčte mi!" Prosila ho Bianka skrúšene. "To nič milé dieťa. Dôležité je, že je vám lepšie." Odvetil jej ten dobrák. Pozdravil a odišiel. "Myslím, že pobyt na čerstvom vzduchu by vám všetkým prospel. Čo, keby ste sa išli prejsť!" Navrhol gróf Kis. "To je dobrý nápad, poďme sa prejsť!" Vyskočila Dorotka a chytila Bianku za ruku. "Ideme sa prejsť!" Zvolali všetci uľahčene.
O niekoľko minút sa už prechádzali v záhrade. Bianka s Filipkom a Dorotkou zaostali. "Toto, bola predohra." Hovorila Bianka potichu. "O pár minút, uvidíte prvé dejstvo." "Kedy začneme?" Spýtal sa Filipko.
"Vydrž, musíme zájsť dosť ďaleko, aby nás nebolo vidno z domu!" "Už sa teším, ako sa zatvári Malvína." Medlila si ruky Dorotka. "A vy si tu o čom šuškáte?" Prišla za nimi Žofka. "To je tajomstvo." S úsmevom jej odvetila Bianka. "Zahrajme sa na skrývačku!" Navrhla Bianka, keď boli dosť ďaleko od domu. Keďže jej nechceli protirečiť, všetci súhlasili. Najprv žmúrila Bianka, aby sa nepovedalo... A potom čakala, kedy príde rad na Jozefa. Keď konečne bol na rade, Bianka navrhla Pavlovi, aby sa schovali spolu. (Samozrejme, že Pavol nadšene súhlasil.) Išli si sadnúť na malú lavičku za širokú vŕbu, kde ich nebolo vidieť a čakali. O niekoľko minút, už počuli ostatných ako zo smiechom utekali, keď ich Jozef našiel. "Pst!" Dala si prst na ústa Bianka. Pavol sa ani nepohol, iba sa na ňu bez slova díval. "Kde sú?!" Počuli Jozefov nahnevaný hlas. "Asi sa schovali spolu." Povedala Dorotka. "AJ ja som ich videl spolu." Povedal aj Filipko. "Dobre, ale kde sú?!" Zúril Jozef. "Poďme ich pohľadať!" Navrhla Žofka. V tej chvíli s poza stromu vybehla Bianka a za ňou išiel Pavol.
"Hľadáte nás?" Spýtala sa sladko. "Čo ste tam robili?!" Zvolal Jozef nahnevane. "Schovali sme sa." Odvetila mu s úsmevom. "Čo ti je Jozef, hnevá ťa, že si nás nenašiel?" Opýtal sa Pavol pokojne. "Vôbec nie!" Odsekol mu Jozef a odišiel. Malvína sa chcela za ním rozbehnúť, ale Žofka ju zadržala. "Teraz za ním nechoď! Nechaj ho nech sa upokojí, on sa potom vráti!" O niekoľko minút sa Filipko rozhodol, že pôjde za ním a porozpráva sa s ním. Našiel ho sedieť pri malom jazierku, u prostred záhrady. "Bianka tam nerobila nič zlého. S Pavlom sa tam schovala preto, aby ťa nahnevala. Od teba to nebolo pekné, čo si jej včera večer..." "A ty to ako vieš?"
Skočil mu do reči Jozef. "Povedala mi to. Pochop, ty sa jej páčiš, ale ona ešte nemala frajera a ty..." "Ja viem, som hlupák." Vzdychol si Jozef. "To teda si." Uškrnul sa ten malý. "Poď Filipko, vrátime sa k nim!" Povedal Jozef a vstal. Keď sa k nim vrátili, Bianka práve niečo vysvetľovala. Jozef zastal kúsok za ňou a počúval. Filipko, sa zas prešmykol k Dorotke a potichu jej niečo hovoril. Bianka im rozprávala o bojovom umení a vysvetľovala nejaké finty. "Veľmi rád by som to vyskúšal." Ozval sa napokon Jozef za jej chrbtom. Bianka sa obzrela. "A prečo nie!" Zvolala natešene. "Po obede vám to predvediem a možno, že vás niečo aj naučím."
"A prečo nie teraz?" Opýtal sa Pavol. "Lebo sa musím prezliecť, v týchto šatách sa to nedá." Odvetila mu Bianka s úsmevom. Ešte chvíľu sa rozprávali a potom sa vrátili dnu. Bianka s Jozefom, cestou trochu zaostali a o niečom sa potichu rozprávali.
Pred obedom Bianka chytila Malvínu za ruku a odtiahla ju na bok. Niečo jej potichu hovorila a niečo jej ukazovala. Tej sa od radosti rozpálili líca. Bianka sa uškrnula, nechala ju tak a odišla za Filipkom.
Po obede rozkrojili Jozefovu tortu a Bianka si poprosila ružičku z cukru. "Ale, tá je moja." Usmial sa Jozef. "Tak si ju nechaj!" Odvetila mu namrzene. "Deti, nehádajte sa, je tu dosť ružičiek pre každého z vás!" Zasiahla grófka Temesiová. "Ja by som si prosila, tú červenú uprostred." Povedala Bianka sladkým hláskom.
"Je to Jozefova torta to vieš, ale on ti tú ružičku určite dá. Však synček." Jozef sa uškrnul a zobral do ruky nôž. Rozkrájal tortu a každému rozdelil na tanier. Svojej mame, grófke Kisovej a ostatným dievčatám, rozdal krajné ružové ružičky. Bolo ich šesť. Potom sa usmial, pekne obrezal stred torty a podal ho Bianke. "Túto si chcela?" "Áno tú." Usmiala sa Bianka a zobrala si tanier. Potom rozdal tortu aj ostatným a na koniec si naložil sebe.
Chystali sa von, keď Dorotka prišla za Jozefom a niečo mu potichu hovorila. Jozef prikývol, pozrel sa na Bianku a odišiel. Bianka pristúpila k Malvíne a niečo jej pošuškala. Tá očervenela a tiež sa vytratila. Bianka žmurkla na Dorotku a obe sa rozosmiali. Jozef stál pri okne v knižnici a čakal. Dorotka mu povedala, že ho tam volá Bianka. Keď sa o chvíľu otvorili dvere a vošla Malvína, nevedel sa dostať k slovu. Stál tam, ako obarený a vyvaľoval na ňu oči. "Chceš, aby ťa Bianka naučila to bojové umenie?" Spýtala sa potichu. Konečne sa spamätal.
"A čo je na tom zlé?!" Odvetil jej namrzene. Bol nahnevaný, keď ich tu Bianka nájde spolu, celkom sa od neho odvráti. "A nie je to nebezpečné?" Práve jej chcel niečo odvetiť, keď sa otvorili dvere a do knižnice vošla Bianka s Dorotkou a Žofkou. "No čo je mládež, vy nejdete?" Spýtala sa Bianka prekvapene. "Ja...my..." Jachtal Jozef. "Nemusíte nám nič vysvetľovať, my to chápeme." S úsmevom mu skočila do reči a vyšla z knižnice. "Poďte aj vi!" Povedala Dorotka a vybehla za Biankou. Žofka sa na nich usmiala. "Nemusíte sa báť, ani jedna z nás nikomu nič nepovie." "A čo?!" Skríkol Jozef nahnevane a tiež sa rozbehol za Biankou. Žofka nechápavo pokrútila hlavou, chytila Malvínu pod pazuchu a ťahala ju von. Jozef sa chcel rozbehnúť na dvor, ale na niečo si spomenul a zamieril do svojej izby. Keď prechádzal cez chodbu, zbadal že dvere na Dorotkynej izbe sú odchýlené. Potichu spravil niekoľko krokov tým smerom a začul ich smiech. Tak ho to udivilo, že sa nemohol ani pohnúť.
"Videla si Malvíninu tvár? Bola červená, ako paprika." Smiala sa Dorotka. "A Jozef bol biely, ako múka." Smiala sa aj Bianka. "Bianka!" Zvážnela naraz Dorotka. "Čo je Dorotka?" "A tebe sa náš Jozef nepáči?" Bianka sa na chvíľu odmlčala a potom potichu povedala: "Páči a veľmi, ale nebude si robiť čo chce." "Čo ti spravil?" "Ale nič." Zasmiala sa Bianka. "Poďme už, určite na nás čakajú!" Vzdychla si napokon. Jozef sa usmial a rozbehol sa na dvor. Keď vyšla Bianka s Dorotkou, už všetci boli na dvore. Jozef sa rozprával s Filipkom a na Malvínu sa ani nepozrel. "Tak mládež, môžeme ísť!" Povedala Bianka a vykročila s Dorotkou do predu. Ostatní poslušne išli za nimi. Keď došli na miesto, ktoré si Bianka vyhliadla už doobeda, prikázala im, aby sa rozostúpili do polkruhu. "Tak, kto chce začať?" Pozrela sa na nich a sladko sa usmiala. Nikto sa však nehlásil. "Tak dobre. Najprv vám niečo predvediem a potom to skúsime spolu." Predviedla im pár trikov, pričom Malvína v kuse híkala. Potom podišla k Jurajovi: "Ďurko môj! Poď môj zlatý, niečo ťa naučím!" Smiala sa Bianka a ťahala Juraja do predu. "Tak, a teraz ma napadni, ako by si ma chcel zbiť!" "Ja...ja, dievčatá nebijem." Bránil sa Juraj. "Ale to nie naozaj, iba akože!" Vysvetľoval Filipko. "Tak dobre." Vzdychol si a začal sa približovať k Bianke. Bianka vyskočila a kopla ho do brady. Juraj sa skrutol a Bianka ho ešte stihla udrieť po krku, skôr
než padol na zem. Filipko s Dorotkou začali od radosti kričať. "Bravó, to je ono, bravó!" Bianka podišla k Jurajovi a pomohla mu vstať. "Prepáč!" Povedala, keď zbadala, že mu z pery tečie krv. "Zahryzol som si do pery, keď si ma kopla." Povedal, utierajúc si ústa. "Asi bude lepšie, keď to necháme tak. Pre vás, je to dosť nebezpečný šport." Usmiala sa Bianka. "Ja by som sa to chcel naučiť." Ozval sa Jozef. Bianka k nemu podišla a pozrela sa mu do očí. "Trúfaš si?" Jozef jej pohľad opätoval. "A prečo nie." "Dobre, tak poď!" "Nie, to nie!" Začala jačať Malvína. "Tvoja Malvínka sa o teba bojí." Uškrnula sa Bianka a otočila sa mu chrbtom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
qissa
5. 11.novembra 2007 20:40
Dobré ALE, nemôžeš to deliť do viacerých odstavcov? Dosť ťažko sa to takto číta
Napíš svoj komentár