Kedysi dávno už sa presne nepamätám kedy to bolo, ale že sa to stalo to viem naisto lebo mi to rozprávala moja babka a moja babka nikdy neklame... žila jedna malá víla. Bola prekrásna so zlatými dlhými vláskami a s tými najkrajšími modrými očkami, ktoré žiarili ako diamanty. Že neviete čo sú to diamanty? To nevadí, veď keď budete veľkí a dobrí obchodníci možno nejaký aj budete vlastniť. Nepýtajte sa čo je to obchodník lebo stratím niť a rozprávka o malej víle Annabelke nebude!
Annabelka žila so svojimi družkami v jednom prekrásnom lesíku v našich prekrásnych horách ktoré sa teraz volajú Tatry. Nechápem prečo práve Tatry... možno, že tí ktorí ich tak pomenovali vedeli narátať len do tri...hmm. No, späť k Annabelke.
Stalo sa to v deň jej 150-tich narodenín. Annabelka ako každú noc tancovala za svitu mesiaca so svojimi priateľkami okolo starého javora za sprievodu očarujúcich zvukov lutny a nádherného spevu svojej veliteľky svoj vábivý tanec. Pohybovala sa tak ľahunko, že to vyzeralo akoby sa ani nedotýkala zeme. Fialové pavučinkové šaty sa jej vlnili okolo štíhlych členkou pri každej otočke a odhaľovali jej biele bosé nôžky. Mala narodeniny a preto mala právo privábiť si chlapca ktorý sa jej páčil. Nikto to nevedel lebo to dobre tajila, ale strašne sa jej páčil mlynárov syn Miško, ktorého často vídala keď sa nocou vracal cez ich lesík zo susednej dediny. Vedela, že aj túto noc bude prechádzať ich lesíkom a preto aj keď tancovala napäto počúvala kedy začuje jeho kroky. Po treťom kole zastala a uprela pohľad na úzky chodníček medzi stromami. Srdiečko sa jej rozbúchalo keď zbadala jeho snehobielu košeľu a klobúk s pierkom na hlave. Jej priateľky sa rozostúpili a potichu čakali čo sa bude diať. Mlynárovie Miško si ich všimol, a aj keď o vílach často počul ešte ich nikdy nestretol, a preto teraz prekvapene zastal na sto krokov od nich a v úžase vyvaľoval oči na tie prekrásne stvorenia. Víly sa na neho usmievali, ale mlčali. Annabelka vystúpila z kruhu družiek a podišla k nemu. Zdvihla belostnú rúčku a dotkla sa jeho tváre; Vitaj Miško, už som ťa čakala... Prehovorila zvonivým hláskom. Miško sa začudoval, ale na nič sa nepýtal. Annabelka ho chytila za ruku a odviedla ho do prostred kruhu svojich priateliek, ktoré ihneď začali okolo nich tancovať a spievať svoju najkrajšiu čarovnú pieseň.
Nezabudni, nesmieš ho pobozkať inak sa staneš smrteľnou a budeš na vždy vyhnaná z pomedzi nás. Kládli jej na srdce družky keď ich opúšťali lebo táto noc bola jej, Annabelkina. Netušili, že ona je zaľúbená a po ničom netúži tak veľmi ako práve po jeho bozku.
Ráno, keď čaro pominulo Miško sa zhrozene díval na prekrásnu spiacu Annabelku v jeho náručí. Jeho strach z víl bol mocnejší ako jeho očarenie z krásnej panny a preto sa opatrne, aby ju nezobudil sa postavil a zbabelo ušiel.
Annabelka sa stala smrteľnou, bola 15 ročným dievčaťom a bola tak sama, tak neskutočne sama, že to jej srdiečko nevydržalo a od žiaľnu a smútku puklo.
Rozprávka
Komentuj
13 komentov k blogu
1
johnysheek
12. 11.novembra 2009 01:29
2
tvoja rozprávka je vlastne baladou, hoc každý by jej doprial šťastný koniec .
4
5
smutné.. ale tá víla nebola hlúpa, spravila len to, čo chcelo jej srdce, šla za láskou.. a za to sa občas platí daň (v tomto prípade strata nesmrteľnosti)
@ink123a ja jej to hovorím (teda píšem) tiež a ona stále tvrdí, že talent nemá
@ink123a ja jej to hovorím (teda píšem) tiež a ona stále tvrdí, že talent nemá
7
Kris ja ta obdivujem. Chora a unavena z cesty a este sa ti chcelo byt tak dlho hore a napisat rozpravku.
Mimochodom peknu rozpravku.
Mimochodom peknu rozpravku.
10
juuj nadherna rozpravocka ale cakala som happy end bola som v napati cely cas sikovna
13
Jeee krasne a este krajsie ako to moje
hehe co uz, som rada ze nie som sama vilia a skriatkovska a rozpravkova pis dalej, urcite to budem citat
hehe co uz, som rada ze nie som sama vilia a skriatkovska a rozpravkova pis dalej, urcite to budem citat
Napíš svoj komentár